„Žiadna krajina sa nestavala tak pravidelne a opakovane proti totalitnej moci ako Poľsko. Žiadna sa k tomu ani len nepriblížila,“ pridáva sa aj historik Padraic Kenney, predseda Asociácie poľských štúdií na univerzite v Indiane.

Kto by bojoval pre Poľsko

Poľsko nebola po druhej svetovej vojne ani porazená, ani víťazná krajina. V roku 1939 ho spolu prepadli nacistické Nemecko a Sovietsky zväz. O šesť rokov neskôr ZSSR fakticky pokračoval v jeho okupácii. Západ sa len prizeral, ako si predstavuje demokraciu Uncle Joe, ako volali Josifa Stalina. Veď kto by už rozpútal ďalší svetový konfl ikt pre Poľsko? Nikto.

„Mýtus, že všetci spojenci bok po boku bojovali proti nacistom, sa rýchlo rozplynul po tom, čo sa Sovieti obrátili proti Poliakom,“ pripomenul mi aj Michael Szporer, odborník na studenú vojnu z Marylandskej univerzity.„Povojnová situácia pripomínala občiansku vojnu.
Podľa niektorých odhadov zahynulo až 30–tisíc ľudí.
Komunistická vláda si bola schopná upevniť moc len vďaka presile, keďže v krajine boli prítomné sovietske sily, NKVD a ďalšie bezpečnostné zložky. V preplnených dobytčákoch odvážali bývalých protifašistických bojovníkov do gulagov. Ozbrojený odpor pokračoval až do 60. rokov, čo je skutočne dlho, keď to porovnáme s inými štátmi,“ vysvetlil Szporer, ktorý s rodinou ako dieťa emigroval do USA.

Prežitie režimu

„Poliaci nikdy skutočne neprijali legitimitu komunistického režimu ani fakt, že nad krajinou dominoval Sovietsky zväz,“ tvrdí historik Neal Pease. „Tento fakt znamenal, že pre Poľskú zjednotenú robotnícku stranu bolo mimoriadne náročné krajinu ovládať,“ povedal mi šéf Katedry dejín na Wisconsinskej univerzite v Milwaukee. Tak, ako Poliaci mohli predstierať, že nežijú v totalitnom režime, museli to v istom zmysle robiť aj komunistickí vládcovia. „Wladyslaw Gomulka, Edward Gierek i Wojciech Jaruzelski sa museli naučiť, ako vzbudiť dojem, že nepočúvajú slepo rozkazy Kremľa, aj keď to robili. Táto ilúzia samostatnosti bola dôležitá pre prežitie režimu,“ dodáva aj Kenney.

„Keď hovoríme o tom, ako sa Poľsko vyrovnávalo s totalitou, menujte mi ešte nejakú krajinu sveta, kde protesty podnietila aj skutočnosť, že vyhodili autora divadelného diela?“ hovorí Szporer. V januári 1968 zakázali vo Varšave hru Adama Mickiewicza Tryzna, ktorú naštudoval režisér Kazimierz Dejmek.

V marci 1968 boli v uliciach tisíce ľudí, najmä študentov.
„Vtedy som sa zúčastnil protestov aj ja. Mnoho mojich priateľov skončilo vo väzení. Polícii som unikol, skrýval som sa, nenašli ma,“ spomína Eugeniusz Smolar, novinár a v súčasnosti expert varšavského Centra pre medzinárodné vzťahy. „Vtedy sme však cítili istý optimizmus, ovplyvnený aj udalosťami zo susedného Československa. V krajine bolo populárne heslo – Poľsko čaká na svojho Dubčeka.“

Invázia do Československa

Onedlho už Smolar opäť demonštroval. Aj poľské jednotky sa podieľali na vpáde krajín Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968.
„Keď došlo k tejto katastrofálnej invázii, pracoval som so skupinami študentov. Pomáhal som organizovať protesty. Cítili sme, že je našou morálnou povinnosťou jasne povedať, že poľská verejná mienka, alebo aspoň jej časť, nepodporuje napadnutie suseda armádami komunistických krajín. Chceli sme tiež ukázať, že opozíciu v Poľsku nezničili. Polícia bola zúrivá, keď sme kládli kvetiny k vtedajšiemu Československému kultúrnemu centru. Snažili sa nás pozatýkať, mňa dostali v októbri,“ hovorí Smolar.

Aj on neskôr vlasť opustil, aby mohol ďalej študovať a neskončil s manželkou vo väzení

Poľský príklad

Po invázii do Československa aj v Poľsku zavládol pesimizmus. Zdalo sa, že sovietske vedenie na čele s Brežnevom je schopné urobiť čokoľvek, aby vo východnom bloku zabránilo akýmkoľvek zmenám.

„Lenže podmienky na vytvorenie širokej opozície, ktorá zahŕňala nepokojných robotníkov, intelektuálov a katolícku cirkev, existovali. A so zvolením poľského pápeža Jána Pavla II. nastala výnimočná situácia, ktorá prispela k vytvoreniu Solidarity,“ myslí si historik Pease.

„Poľská spoločnosť bola vždy slobodnejšia ako v iných komunistických krajinách. Mali sme súkromných roľníkov a nezávislú katolícku cirkev. Inde sa malé skupinky snažili o veľmi odvážne, ale najmä morálne zamerané činy. V Poľsku išlo priamo o politicky zamerané akcie. Vytvorila sa alternatívna spoločnosť, elity alternatívne ku komunistickej moci,“ vysvetlil mi Smolar. „Existuje taký trpký vtip. V Poľsku trvalo zvrhnutie režimu deväť rokov, v NDR deväť týždňov a v Československu deväť dní. Lenže práve udalosti v Poľsku boli príklad pre pokojné revolúcie vo východnom bloku,“ tvrdí bývalý disident.

Vyšlo v denníku Pravda 17. 04. 2010