„Nobelovku“ za literatúru nikdy nezískal. Cenu Edgara Allana Poea za najlepší kriminálny román mu však udelili tri razy. To sa zatiaľ nikomu v histórii nepodarilo. A ešte trikrát sa prepracoval do najužšieho výberu pre udelenie ocenenia.

Opisuje svet konských dostihov a jeho príbehy sa držia rovnakej šablóny, tvrdia kritici. „Nečítať Francisa, pretože nemáte radi kone, je ako nečítať Dostojevského, pretože nemáte radi Boha.“ Takto oponoval pred časom v denníku New York Times známy literárny odborník John Leonard, ktorého slávny spisovateľ Kurt Vonnegut pre jeho kritiky nazýval učiteľom.

„Leonard má pravdu,“ myslí si aj J. Madison Davis z Oklahomskej univerzity. „Jazdectvo je pozadie, ale hlavný dôraz kladie Francis na postavy,“ hovorí autor knihy Dick Francis a predseda Medzinárodnej asociácie autorov detektívok.

Všetko, samozrejme, podáva v atraktívnom obale napínavého príbehu, ktorý smeruje k happy endu. Kto však chce, môže nájsť vo Francisovi aj Fiodora Michajloviča Dostojevského. Azda vo chvíľach, keď sa hrdinovia románov britského spisovateľa vydávajú na neľahkú cestu sebapoznávania a aj šťastný koniec máva trpkú príchuť. Hrdina odhalí zločinca. No hoci ide o jeho nepriateľa, akoby si v tom okamihu uvedomoval, že mu ničí život.

Bývalý džokej Sid Halley, ktorý sa objavil v štyroch detektívkach, by sa zase so svojím neprajným osudom pokojne usadil na stránkach sociálnych románov Charlesa Dickensa. Halley sa narodil osem mesiacov po otcovej smrti, mama mu umrela, keď mal 15 a snúbenica tragicky zahynula tri dni pred svadbou. Talentovaný džokej si pri dostihoch dochrámal ruku. Neskôr mu ju museli amputovať, keď ho mučil zloduch, ktorého prenasledoval.

"Najväčší Francisov dar spočíval vo vytvorení zápletky a hrdinu, s ktorým sa mohli muži identifi kovať a ženy zase priťahoval. Jeho postavy sa pohybujú v rôznych sociálnych triedach, i preto sú také všeobecne obľúbené. Vedel dobre napísať aj sexuálne scény. Azda preto, že sa nedal zlákať vzorom modernej doby, ktorá velí opísať všetko.
On radšej naznačoval a vytváral romantiku,“ povedala mi Heather Worthingtonová z Cardiff skej univerzity. „Francis nebol autor, ktorý by sa hral kvetnato so slovami, neexperimentoval. Bol skôr pracujúci remeselník, ale plný zápalu. Preto vás dokáže zasiahnuť. Samozrejme, najmä, keď píše o koňoch, ale aj o vidieku či Británii,“ vysvetlila odborníčka na anglickú literatúru.

Francis mal obrovskú výhodu. Bol uveriteľný. Poznal svet stajní, v ktorých sa mladí paholci za pár pencí každé ráno starali o kone a v sene snívali o kariére slávneho džokeja. A videl aj paláce, v ktorých anglickí lordi rozprávali o koňoch s väčším zaujatím ako o vlastných deťoch.

„Ako to pri väčšine trilerov býva, príbehy, ktoré písal, sú ako rozprávky. Cítite však z nich silu skutočnosti. Tú prenáša aj do dôvernej znalosti bolesti. V kariére džokeja mnoho ráz utrpel zranenie. Keď píše o bolesti, čitateľ ju takmer cíti, až sa pri nej skrútite,“ povedal mi Davis. „Keď som ho stretol, vyzeral ako skromný muž. Veľmi mu lichotilo, že som o ňom napísal knihu. Takmer ma to priviedlo do rozpakov. On bol predsa medzinárodne úspešný autor, nie ja. Myslím si však, že práve skromnosť ho nútila stále myslieť na to, aby svojho čitateľa pobavil,“ spomína Davis na Francisa

Vyšlo v denníku Pravda 20. 02. 2010