V novembri roku 1956 sovietske tanky rozdrvili v Maďarsku šance na slobodnejší život. Zahynulo vyše 2 500 ľudí a Moskva ukázala, ako bude trestať akýkoľvek náznak neposlušnosti na svojej strane železnej opony. Krv v maďarských uliciach však nebola posledná, ktorá bola preliata.

Slováci a Česi majú v pamäti hokejové víťazstvo na zimnej olympiáde v Grenobli 1968 nad ZSSR a gól Jozefa Golonku. Maďari si zas spomínajú na Ervina Zádora a semifi nále vodnopólového turnaja na letnej olympiáde v Melbourne. Šiesteho decembra 1956 v ňom Maďarsko porazilo Sovietsky zväz 4:0. Tento zápas dostal názov Krvavý kúpeľ. Od začiatku sa hralo tvrdo, drvivá väčšina divákov podporovala Maďarov a Sovieti na nich nestačili. Zádor, ktorý mal vtedy 21 rokov, strelil dva góly, za čo prišla odplata. Po viacerých nadávkach, ktoré si navzájom vymenili, sovietsky hráč Valentin Prokopov Zádorovi poriadne vrazil. Maďara zaliala krv a musel opustiť bazén. Sovietov pred rozzúreným hľadiskom zachránil len okamžitý nástup bezpečnostných síl.

„Cítili sme, že nehráme len za seba, ale za všetkých Maďarov. Bola to jediná šanca, ako sa odplatiť za to, čo nám Sovieti urobili,“ spomínal neskôr Zádor pre americký magazín Sport Illustrated. Maďarsko nakoniec získalo zlato, vodné pólo na olympiáde vtedy ovládlo štvrtý raz. „Keď som stál na stupňoch víťazov, rozplakal som sa, lebo som vedel, že sa domov nevrátim,“ povedal Zádor. Asi polovica maďarskej výpravy po hrách emigrovala. Na maďarskú stranu sa v roku 1956 postavilo aj Švajčiarsko, Holandsko a Španielsko, ktorých športovci do Austrálie nepricestovali. V Melbourne chýbali aj výpravy Egypta, Libanonu a Iraku na protest proti vojne o Suezský prieplav.

Bojkot bol od začiatku histórie olympiád vyjadrením politického postoja. Do Londýna na letné olympijské hry roku 1908 neprišli Íri, ktorí požadovali nezávislosť od Británie. Berlínsku olympiádu síce bojkot nepoznamenal, ale to, čo malo byť prehliadkou víťazstiev nacistického režimu a čistej árijskej rasy, sa zmenilo na oslavu Američana Jesseho Owensa. Atlét čiernej pleti získal štyri zlaté medaily aj srdcia publika na štadióne, ktorému namiesto olympijských kruhov dominovali hákové kríže.

Najznámejšie bojkoty boli súčasťou studenej vojny. Do Moskvy v roku 1980 necestovali na protest proti invázii do Afganistanu Američania. Olympiáda v Los Angeles sa o štyri roky neskôr musela zaobísť bez väčšiny športovcov zo socialistického tábora, čo bola otvorená pomsta. „Na oboch bojkotoch najviac prerobil Sovietsky zväz. Rozhodnutie nejsť do Moskvy sa pre Afganistan dalo obhájiť a svetová verejnosť ho do istej miery pochopila,“ povedal pre Pravdu Derick Hulme, autor knihy Politické olympiády.

Najhoršie však poznamenala politika olympijské hry v Mníchove v roku 1972. Palestínke komando skupiny Čierny september prepadlo izraelských športovcov. Dvoch teroristi zabili ešte v olympijskej dedine, ďalších deväť pri pokuse o oslobodenie rukojemníkov.
Hry prerušili na jeden deň, potom pokračovali. Viac ako olympijská myšlienka však tentoraz zvíťazili politické záujmy. Predseda Medzinárodného olympijského výboru Avery Brundage izraelských športovcov v príhovore ledva spomenul a MOV ani nedokázal prinútiť arabské krajiny a Sovietsky zväz, aby svoje vlajky stiahli na pol žrde.