Lukašenkova „ríša“ má hranice s Lotyšskom, Litvou, Poľskom, Ukrajinou a Ruskom. Ak na chvíľu zabudneme na Ukrajinu, kde môžu marcové parlamentné voľby zmeniť mnohé, máme tu na jednej strane tri krajiny Európskej únie a NATO, na strane druhej Rusko. Moskve situácia v Bielorusku vyhovuje. Kremeľ nemá zásadné problémy s autoritatívnym režimom, určite si neželá žiadne veľké zmeny. Ako ďaleko je ochotný zájsť pri držaní ochrannej ruky nad Lukašenkom je však otázne. No rovnaký otáznik visí nad tým, čo bude robiť únia. Spoločný prezidentský kandidát demokratickej opozície Alexander Milinkevič sa viac ráz vyslovil, že ak režim hrubo zmanipuluje hlasovanie, ľudia vyjdú do ulíc. Pokiaľ sa Lukašenko, zahnaný do kúta, bude brániť všetkými dostupnými prostriedkami, po uliciach bieloruských miest môže tiecť krv. Potom bude práve na najbližších susedoch krajiny, aby sa vysporiadali s nebezpečnou situáciou. Vtedy sa ukáže, čo robili doteraz a nakoľko budú mať možnosť udalosti ovplyvniť.

Nebolo to ideálne

Veľká pozornosť sa sústredí najmä na Poľsko. Už aj preto, že v Bielorusku, ktoré má viac ako 10 miliónov obyvateľov, tvoria Poliaci so skoro štyrmi percentami po Rusoch (11,9 %), druhú najpočetnejšiu menšinu. Letmý pohľad na prácu našich severných susedov v Bielorusku ukazuje, že v tejto krajine boli v posledných rokoch naozaj aktívni. Keď však nahliadneme pod povrch, uvidíme, že zdanie môže niekedy tak trocha klamať. Predošlá poľská vláda nebola k režimu príliš tvrdá. Snažila sa byť akýmsi sprostredkovateľom medzi Minskom a EÚ. Tento postoj bol síce veľmi racionálny, ale často dával Lukašenkovi až príliš veľké zdanie „normálnosti“. Len na okraj. V roku 2005 narástol objem bielorusko-poľského obratu tovaru o 18,5 percenta na 1,4 miliardy USD a Poľsko je tretím najväčším obchodným partnerom Bieloruska mimo štátov SNŠ.

„Vyznievalo to tak, že Varšava sa viac stará o to, aby si zachovala dobré vzťahy s Minskom namiesto toho, aby pomáhala budovaniu demokracie v Bielorusku,“ potvrdil aj Andrej Sannikov, líder občianskeho hnutia Charta 97 a bývalý štátny tajomník bieloruského ministerstva zahraničných vecí, ktorý zo svojho postu odstúpil na protest proti Lukašenkovým praktikám ešte v roku 1996. „Zmena pri vnímaní celej situácie nastala na jeseň pred voľbami. Bieloruské úrady zorganizovali nátlakovú kampaň proti Zväzu Poliakov. Môžem povedať, že nová vláda sa určite zaujíma o Bielorusko viac. Uvidíme však, čo bude ďalej,“ pokračuje Sannikov.

Agenti a mimovládky

Ako to už býva pri autoritatívnych režimoch „dobrým“ zvykom, všade vidia agentov zahraničných mocností. Lukašenko nie je výnimkou. Len nedávno obvinila KGB takmer plošne rôzne mimovládne organizácie, že sú nástrojom v cudzích rukách, ktoré chcú rozvrátiť Bielorusko. Samozrejme v tejto veci netreba byť príliš idealistický. Keďže sa Bielorusko môže stať potenciálnym ohniskom nestability v regióne, ťažká je predstava, že rôzne tajné služby tam vôbec nepracujú. Ukazovanie na „zlý západ“ však už u Bielorusov príliš nezaberá.

„Podpora krajín, ako je aj Slovensko, je veľmi dôležitá. Propaganda sa v tomto prípade nemá poriadne čoho chytiť. Môžu tvrdiť, že nám chce zle Washington či Brusel, ale nikto neuverí, že Bielorusku chcú ublížiť Slováci alebo Česi,“ povedal na jeseň minulého roku v rozhovore pre už neexistujúci slovenský denník 24hodín Milinkevič. Jeho slová platia aj na Poľsko. V tejto oblasti je však namieste trocha kritiky. Poľské mimovládne organizácie sa dlho snažili doslova o monopol v pomoci pre Bielorusko a priam sa predbiehali v tom, ktorá z nich je väčším expertom na situáciu. „To nebolo niekedy príliš nápomocné, keď hovoríme o prezentovaní skutočného vývoja v našej krajine pred medzinárodným spoločenstvom,“ hovorí opäť Sannikov. „Postupne však už vidíme väčšie angažovanie sa aj z iných krajín EÚ a viac pochopenia aj z poľskej strany, že je to nevyhnutné,“ dodáva známy občiansky aktivista.

Počúvajte pravdu