Tento článok vznikol v decembri 2004 a nie je úplne aktuálny, čo sa týka niektorých reálií. Napriek tomu ho sem dávam. Teraz celé Slovensko smúti za svojimi vojakmi a ľudia ich nazývajú hrdinami. Nechcem byť zlý, ale som v podstate presvedčený, že ak by sa čo len deň pred tou tragickou nehodou robil výskum verejnej mienky, o tom čo ťahá vojakov do misií, väčšina ľudí by aj tak tvrdila, že tam idú iba pre prachy. Potom, čo sa stalo, by sa v odpovediach asi objavili aj vznešenejšie dôvody. Ja som v Kosove spoznal aj hrdinov a aj tých, ktorí tam išli naozaj len pre peniaze.

Hrady v stredoveku vyrastali na ochranu obyvateľov. V tomto zmysle pripomína základňa Šajkovac feudálne sídlo, ktoré sa vypína na vŕšku. Sídli tu 5. česko-slovenský prápor. Je súčasťou síl Severoatlantickej aliancie KFOR v Kosove. Približne 400 českých a 100 slovenských vojakov sa tu však nespráva ako stredoveký pán. „Pre Srbov je naša prítomnosť nevyhnutná, pre Albáncov sme jedinou autoritou,“ hovorí veliteľ práporu podplukovník Antonín Genser.Cestu, ktorá je plná dier, lemujú benzínky, malé obchodíky, umývačky áut. Nočná Priština vyzerá cez okno vojenského automobilu ako neveľmi príťažlivé miesto. Na otázku o bezpečnostnej situácii slovenskí príslušníci jednotiek KFOR, ktorí nás vyzdvihli na letisku, odpovedajú, že je stabilizovaná, ale napätá. O tom, že je to výstižné, budem mať možnosť presvedčiť sa v nasledujúcich dňoch mnohokrát.
Niekoľko desiatok minút natriasania, ktoré je znesiteľné len preto, lebo náš šofér tu skutočne pozná každý výmoľ, a stojíme pred základňou Šajkovac. Víta nás "strážny" kocúr Kubo. Keď vidí, že vojaci sa k nám správajú priateľsky, ostýcha sa len chvíľu a prichádza, aby si obzrel novinársku skupinku zblízka. Ešte zopár pokynov a deň sa pomaly končí.

Do priestoru zodpovednosti 5. česko-slovenského práporu patrí asi 1200 km2 územia a citlivá, viac ako 100 kilometrov dlhá administratívna hranica so Srbskom. Pašuje sa cez ňu všetko, čo vám napadne. Zbrane, drogy, benzín, deje sa tam i obchod s bielym mäsom a nelegálny výrub dreva. Všetky takéto prípady riešia vojaci. Spolupracujú s políciou UNMIK a KPS, ktorú tvorí miestne obyvateľstvo. A, samozrejme, sú tu Srbi a Albánci. Posledný výbuch etnických násilností v marci tohto roka maximálne preveril pripravenosť slovenských chlapcov pod vedením majora Jána Parimuchu. Tu sa rodia vojaci, na ktorých môže stavať vznikajúca profesionálna armáda. V mestečku Obilič, kde sú zastúpené obe národnosti, im priam horela pôda pod nohami. Z jeho širšieho okolia muselo utiecť pred albánskymi násilnosťami až štyritisíc Srbov.
„Obilič bol najchúlostivejším miestom počas marcových udalostí (marec 2004). Je najproblémovejšie, čo sa týka etnických vzťahov. Bolo tam najviac vypálených domov a aj Srbov odtiaľ odišlo najviac,“ hovorí na druhý deň A. Genser. „V našom priestore zodpovednosti okrem Obiliču neexistujú zmiešané oblasti. Srbské a albánske komunity tu žijú ohraničene. Existuje tu úplná sloboda pohybu, ale ľudia, pokiaľ nemusia, neprechádzajú cez územie, na ktorom býva druhé etnikum. Ak chcú, môžu požiadať o našu ochranu. Staršia srbská rodina chcela zistiť, ako vyzerá hrob ich príbuzných na cintoríne v Podujeve, kde žijú len Albánci. Zabezpečili sme ich návštevu. Patrí to k našej práci,“ dodáva.

V nočných uliciach
S kolegami mám možnosť hovoriť s veliteľom jednotiek KFOR generálporučíkom Yvesom de Kermabonom. Na Šajkovac alebo Šajkatraz, ako to tu volajú vojaci, prišiel na rutinnú návštevu. Našich chlapcov jednoznačne pochválil. O to čudnejšie vyznievajú aj prvé sťažnosti Slovákov v uniformách, ktoré adresujú novinárom. Trápi ich slabý záujem o ich prácu. Pozornosť im vraj veľmi nevenuje ani ministerstvo obrany, ani médiá. V marci tu pritom bola reálna vojna, ktorá ukázala, kto sa na takúto službu hodí. Jedného nášho vojaka i zranili. Nemajú dostatočný výstroj.
Po týchto slovách už netrpezlivo čakám na večer. Pod velením poručíka Mariána Brinčeka sa 3. mechanizovaná rota vydá do nočných ulích Obiliču a ja budem pri tom. Nepriestrelná vesta mi v podstate „padne“ a ani s prilbou to nie je najhoršie. Na civilných šatách to však nevyzerá prirodzene a priateľské úškrny vojakov to potvrdzujú. Dnešná operácia je zameraná najmä na hliadkovanie pri opravených domoch pre Srbov. Vyskytli sa totiž prípady, že do nich niekto vnikol, ničil a kradol zariadenie.
Poručík Brinček je v Kosove štrnásť mesiacov a cestou do Obiliču spomína na marec, keď niekoľko dní spali v autách. „Rota bola okrem tohto priestoru nasadená v Čaglavici a Gračanici, kde sú srbské komunity. Sústredili sme sa na potláčanie davu. Po vyhnaní Srbov bola hlavným cieľom Albáncov stanica UNMIK. Stáli sme tu so zbraňami v nepriestrelných vestách a prilbách. Ľudia, ktorí išli proti nám, sa zastavili až po povele nabíjať a cvaknutí uzáverov na zbraniach,“ vraví.
Maximálnu profesionalitu ukázali Slováci v mnohých prípadoch. „Prichádzali sme do obce Kosovo Polje, kde horela nemocnica. Zastali sme pri policajtoch z UNMIK-u. Jeden Američan sa ma pýtal, kam idem. Odpovedal som mu, že tam ideme patrolovať. Tvrdil, že sa tam strieľa a počuť výbuchy. Keď sme sa napriek jeho slovám pobrali ďalej, začudovane sa ma pýtal, či mu rozumiem,“ hovorí M. Brinček. KFOR je tu skutočne jedinou autoritou. Políciu UNMIK volajú Coca-cola, pre jej bielo-červené autá a KPS absolútne nemá dôveru Srbov, ale ani Albáncov. Vojaci niekoho zatknú, zabezpečia dôkazy, odovzdajú človeka polícii, a ten sa na druhý deň veselo prechádza po ulici - takýchto prípadov je viac než dosť. V Kosove funguje justičný a väzenský systém len veľmi nedokonale. Na domy, z ktorých vyhnali Srbov, si Albánci rovno nastriekali svoje mená. V zoznamoch Srbov, ktorí museli utiecť, sa zase objavili ľudia, ktorí tu nikdy nežili. Mohli však získať finančný príspevok. Takéto prípady sú aj zdokumentované, ale nič sa nedeje.
V Obiliči strážia naši vojaci nonstop tzv. Žltý dom a školské centrum, kde bývajú Srbi. Jeden z obyvateľov centra Alexander sa sťažuje na ťažký údel. „Sami vidíte, ako žijeme. Treba nám slobodu, aby mohli naše deti pokojne chodiť do školy. Normálny život,“ slová, ktoré možno vyznievajú trocha pateticky, ale tu naberajú skutočný význam. Stred Obiliču je koncentrované Kosovo. Na sto metroch je stanica KPS, Žltý dom, nový pamätník Kosovkej oslobodzovacej armády (UCK), vypálený pravoslávny kostol a rozostavaná mešita.

Posledný vojak
Mierime k monumetu Kosovo Polje. Okolo neho je vystavaná základňa Dog House. „Ak raz odtiaľto odídu jednotky KFOR, posledný vojak opustí monument. Ak by sa tam niečo stalo, bolo by veľmi zle,“ vyhlásil major Parimucha. A aj tento obkjekt majú pod palcom Slováci. Pripomína slávnu bitku na Kosovom Poli z 15. júla 1389, kde srbská armáda prehrala s vojskami tureckého sultána Murata I. Toho zavraždil Miloš Obilič. Pôjdeme sa pozrieť aj k Muratovej hrobke, takže tretí deň v Kosove bude určite zaujímavý.
Z monumentu je pekný výhľad na krajinu, ktorá je však dosť bezútešná. Dominujú v nej odpadky a siluety tepelných elektrární Kosovo Alfa a Kosovo Bravo. Denne vychrlia do ovzdušia tony popolčeka a všetci to dýchame. V Kosove sa síce platí eurom, ale normy EÚ tu určite neplatia.
Cestou do srbskej dedinky Plementina sa zastavujeme v Obiliči. V prízemí už viackrát spomenutého Žltého domu má obchodík Albánec. Hoci nechce prezradiť svoje meno, je celkom zhovorčivý. „Žijeme tu, biznis je biznis. Srbi sa musia pripôsobiť realite, tak ako ja, keď som bol v Nemecku. Marcové nepokoje má na svedomí niekoľko výrastkov,“ hovorí niečo, z čoho mám pocit, že ani sám tomu neverí.
Plementina je jeden so srbských ostrovov v albánskom mori. Obyvatelia tu vítajú vojakov ako starých známych. „Ak by tu neboli, neboli by sme tu ani my. V roku 1999 tu nebola žiadna genocída na Albáncoch, všetko sú to klamstvá. Oni zabíjajú nás. Nemôžem veriť niekomu z KPS, veď v marci ma oni vyháňali z môjho domu. Poďte sa pozrieť na cintorín, opät niečo zničili,“ počuť z každej strany. Naozaj sú tam niektoré hroby trocha čerstvo porušené.
Večer majú vojaci zábavu. Mnoho z nich odchádza, a tak je to taká rozlúčková oslava. Kedže v Šajkatraze platí suchý zákon, najvyšší obsah alkoholu tu má bezalkoholické pivo. Šíri sa dobrá nálada, pri ktorej aspoň na chvíľu zabúdam na krajinu rozostavaných domov, ako som si Kosovo v duchu nazval. Stavebníctvo tu prežíva boom, ale len minimum albánskych obydlí je omietnutých. Jednou z príčin je aj to, že za nedostavaný dom nemusia platiť dane.

Miesto hrôzy, krutosti a nenávisti
Pašuje sa tu toľko cigariet, že každý obyvateľ ich môže vyfajčiť tri kartóny denne a toľko benzínu, že autá tu môžu mať spotrebu šesť litrov na kilometer. Toto je Podujevo. Oficiálne tu žije asi 40-tisíc obyvateľov, neoficálne asi 58-tisíc. Ešte netuším, že štvrtý deň v Kosove uvidím niečo, na čo do konca života nezabudnem.
Pomaly stúpame do vŕšku. Pred nami je srbský kostol. V marci ho zničili Albánci a zhanobili aj miestny cintorín. „Z hrobov boli vyhádzané aj kosti,“ spomína J. Parimucha. Neveriacky sa obzerám po očadených stenách kostola. Sú presiaknuté zlobou, krutosťou a nenávisťou, ktorá je nepochopiteľná. Nepotrebujem fotiť, aby som si zachoval túto spomienku. Dá sa to nejako zastaviť, keď je krvná pomsta stále bežná?
Náladu trocha zlepší výlet k priehrade Batlava. Na jej výstavbe sa podieľalo Československo. Pekná príroda, príjemné prostredie. Možno to tu raz bude natrieskané turistami. Do kosovskej reality ma vrátia hroby siedmich statočných. Tak nazvali miesto posledného odpočinku siedmich členov albánskej rodiny. Albánci tvrdia, že ich zavraždili Srbi, a tí zase vinu pripisujú UCK.
Na druhý deň ráno odchádzame. Skúšam myslieť na niečo dôležité, čo ma čaká v "civilizácii", ale po tom všetkom, čo som videl, mi pripadajú problémy, ktorými žijeme na Slovensku, úplne malicherné.