Týmto ľudom je potrebné poskytnúť psychologickú pomoc. To je záver štúdie, na ktorej sa podieľali Abarbanelovo centrum duševného zdravia, Centrum duševného zdravia Geha a špecialisti Izraelských obranných síl, a bola publikovaná v najnovšom čísle magazínu American Journal of Geriatric Psychiatry.

Spojenie medzi prežitým holokaustom a samovraždami nebolo doteraz príliš predmetom skúmania. Legenda, že ľudia, ktorí sa zachránili z koncentračných táborov, sa predsa nezmárnia vlastnou rukou, má korene ešte v roku 1947. Vo svojej prednáške s tým vtedy prišiel doktor Aharon Persikovitz, ktorý sám okúsil hrôzu tábora v Dachau.

„Vyrástli na tom generácie izraelských lekárov a stalo sa to všeobecne akceptovaným národným mýtom. V praxi sme to však nikdy neoverili, nebolo to založené na exaktných faktoch,“ cituje izraelský denník Haarec slová profesora Jorama Baraka. ten viedol výskum, ktorý potvrdzuje, že všetko inak. „Nikto nechcel myslieť na to, že tí, ktorí prežili, si so sebou nesú neznesiteľnú bolesť. Ani oni sami nechceli, aby ich niekto označoval za chorých, slabých či zlomených,“ dodáva Barak.

Sledovanie lekárskych záznamov za posledných päť rokov ukázalo, že z 374 hospitalizovaných pacientov, ktorí zažili holokaust, sa až 90 pokúsilo spáchať samovraždu. Šesťdesiat z nich si vybralo predávkovanie liekmi, 23 sa už chcelo v minulosti zabiť. Medzi 502 pacientmi, ktorí nemali s holokaustom nič spoločné, narátali Barakov tím 45 prípadov.

Množstvo samovrážd rastie vekom. Svedkovia hrôz 2. svetovej vojny stále uvádzajú, že tieto zážitky sú pre nich najväčším zdrojom emocionálneho vypätia. Posttraumatický stresový syndróm sa objavil u 54 percent vojakov až u 90 percent tých, ktorí prežili holokaust. V súčasnej dobe ich žije ešte asi 200-tisíc.

V samotných koncentračných táboroch bola podľa istej štúdie veľmi vysoká miera samovrážd. Život si zobral jeden zo štyroch ich nedobrovoľných obyvateľov. „Pokiaľ viem, sú to najvyššie hodnoty v ľudskej história,“ tvrdí profesor Barak.