Čo by ste poradili uchádzačom o prácu v inštitúciách Európskej únie?
Nevyhnutná je výborná jazyková pripravenosť. Cudzími jazykmi na pôde EÚ totiž dobre hovorí každý, a to nie jedným, ale väčšinou dvoma až troma. Rozhodne sa neoplatí uspokojiť sa s tým, že sa niekto učil angličtinu na strednej škole a má z nej maturitu. Cení sa aj predchádzajúca skúsenosť zo študijného alebo odborného pobytu v zahraničí. Práca v inštitúciách EÚ určite nie je len pre právnikov, ekonómov a politológov. Keďže väčšina uchádzačov absolvovala práve humanitné odbory, dobrú šancu majú práve „technici“.

Prečo ste sa rozhodli vyskúšať si toto zamestnanie a čo vám to prinieslo?
Môže to znieť ako klišé, ale verím v dôležitosť európskej integrácie. Na stáž na Generálne riaditeľstvo pre rozpočet som prišla v roku 2003, teda ešte ako občan nečlenskej krajiny EÚ a jeden z prvých Slovákov, ktorí v inštitúciách EÚ pracovali. Je to veľmi motivujúce prostredie. Z 500 miliónov Európanov sa dajú vybrať naozaj dobrí ľudia, takže konkurencia je veľká a snaha sa nekončí na výberovom konaní. Baví ma práca v multikultúrnom prostredí, mať kolegov z rôznych krajín je veľmi obohacujúce a občas aj zábavné. Každý ma iný pracovný rytmus, zvyky, inak reaguje na problémy. Po pracovnej stránke som teda veľmi spokojná, zrejme až na pomalú možnosť kariérneho postupu v rámci inštitúcií. Ten je do veľkej miery založený na odpracovaných rokoch. Pokiaľ má niekto 25 rokov a túži sa stať rýchlo riaditeľom, radím mu skôr súkromný sektor.

Ako sa žije v Bruseli?
Na Bruseli mi ako väčšine cudzincov najviac prekáža premenlivé počasie, skúpe na slnečné dni, a potom úroveň služieb. Belgičania začínajú pracovať skôr ako my v inštitúciách. Keď sa teda dostanem z kancelárie von, všetky obchody aj banky sú už zatvorené. Sobota potom znamená veľkú naháňačku po obchodoch, pošte, čistiarňach... Manuálna práca domácim tiež veľmi nejde, takže keď potrebujem inštalatéra, hľadám poľského.

Vyšlo v denníku Pravda 10. 06. 2010