Okrem Česka ste na jar prebrali aj predsedníctvo Európskej únie. Čo sa riadi ľahšie?
Čo sa týka EÚ, nevidel by som to tak dramaticky. Je to zoskupenie štátov, takže úloha predsedníckej krajiny nie je ani tak v riadení, ako v šikovnej diplomacii. Celkom som sa v tom našiel, hoci to nebolo ľahké. Často si však hovorím, že vydržať niektoré veci na českej politickej scéne je o jeden stupeň zložitejšie, ako povedzme viesť Európsku radu v Bruseli. A v júni sme tam mali skutočne náročný program. Dalo sa to však zvládnuť. Hoci keď som vošiel do tej obrovskej sály, mal som čo robiť, aby sa mi nepodlomili kolená. Vravel som si, chlapče, čo tu teraz budeš robiť. Potom si však poviete, že to zvládnuť musíte. Lebo ja som dosť zaťatý. Som presvedčený, že sa nám podarilo skončiť predsedníctvo so cťou.

Problém bol v tom, že padla vláda?
To nebolo nič dobré. Bral som to však ako veľkú výzvu, aby to neznamenalo poškodenie krajiny. Dôležité bolo, že dobre fungovali odborné útvary na vláde, na ministerstvách. Lebo aj pre týchto ľudí znamenalo predsedníctvo únie veľkú motiváciu. Musel som sa presvedčiť o tom, že to na európskej úrovni funguje trochu ináč, ako bol môj mediálny obraz. Hovorili o mne, že som sivá myš, úbohý štatistik. Tohto človeka chcete poslať do Bruselu? Tomu by mala nemecká kancelárka Angela Merkelová alebo francúzsky prezident Nicolas Sarkozy zdvihnúť mobil? Tak vás môžem uistiť, že kedykoľvek. Nikdy to nebol problém. S európskymi premiérmi som si za krátky čas vybudoval celkom dobré vzťahy. Rovnako aj s predsedom Európskej komisie José Manuelom Barrosom. Súčasný šéf Európskej rady Herman van Rompuy bol prvý premiér, s ktorým som mal v máji v Bruseli bilaterálne stretnutie. Fungoval tu však akýsi obraz toho, že tam môžete poslať cvičenú opicu.

Prekážala vám kritika?
Chápem kritiku, ale keď prejde do zosmiešňovania, nepáči sa mi to. Dosť si na to pamätám. Okrem toho som si povedal, že musím niečo urobiť pre svoj pracovný odbor. Ukázať, že štatistici nie sú len ľudia, ktorí dokážu niečo zrátať, ale ináč sú hlupáčikovia.

Hovorili ste si, chlapče, čo tu robím, aj keď vám mal volať americký prezident Barack Obama a oznámiť vám, že USA rušia stavbu radaru v Česku?
Mal som na chvíľu mäkké kolená, ale rýchlo to prešlo. Je však lepšie, keď máte trocha trému. Nebolo jasné, či bude Obama volať. Z americkej strany to vyzeralo trocha zvláštne. Hľadala sa úroveň, na ktorej budeme komunikovať. Najprv to vyzeralo, že sa nám a Poliakom ozve niekto oveľa nižšie postavený. My sme však veľmi trvali na tom, aby to bola najvyššia úroveň.

Pri takej dôležitej veci vám nemal volať Obama?
Pôvodne nemal. Diplomatické kanály boli v pohotovosti, Praha, Washington, naše veľvyslanectvo tam, americká ambasáda tu. Dlho to vyzeralo tak, že sa hovor ani neuskutoční. Doma som preto cynicky povedal, že idem spať. A to sa aj stalo. Potom však Američania volali, že Obama sa ozve. Rýchlo ma to prebralo. Predsa len Obama je Obama. Keď vám volá domov, na mobil, nie je tam preklad, všetko je v angličtine. V pracovni na Úrade vlády je to trocha iné, ako keď to máte v obývačke. Nemohol som ho len počúvať, musel som aj niečo povedať.

Čo to bolo?
Oznámil som mu, že rozhodnutie berieme na vedomie. Bol by som však veľmi nerád, keby to znamenalo prerušenie česko-amerických kontaktov vo vede a výskume. Musel som to povedať práve vtedy. To je jedno, že na druhej strane bol Obama. V politike je veľmi dôležité nielen čo poviete, ale aj kedy to poviete.

Viete, aké vaše konanie spoľahlivo vyrába titulky v novinách?
Noviny, samozrejme, sledujem, ale až tak si neberiem k srdcu, čo sa v nich objaví. Titulky nie vždy zodpovedajú obsahu článku. Musia predať. Niekedy pozerám, aký je titulok a potom si prečítam obsah a predsa sa len trocha upokojím. Užil som si tých titulkov, v dobrom aj zlom, pomerne dosť.

Môžem vám povedať, že titulky vždy vytvorilo, keď ste vystúpili ostrejšie, keď sa ukazovalo, že ste nahnevaný alebo znepokojený. A zdá sa, že k takému niečomu dôjde najmä vtedy, keď sa ubližuje menšinám, ako boli napríklad výroky o homosexuáloch. Je to aj preto, že máte židovské korene?
Určite je tom nejaká dispozícia. Do politiky som ešte nezapadol tak, aby som si strážil každý pohyb lícneho svalu a žmurknutie oka. Médiá ma považujú za človeka, ktorý sa správa pomerne pokojne. Patrí to ku mne. Dokážem však byť nahnevaný. Mám to po mamičke. Otecko bol pokojný. Aj v politike sa však musíte správať impulzívne, emotívne. Nielen si zakladať na tom, že sa dokážete v každej situácii dokonale ovládnuť. Stále sa považujem za človeka z mäsa a kostí. Nervy niekedy zapracujú.

Kedy?
Sem-tam sa mi to stane v Poslaneckej snemovni, snažím sa to však vydržať. Vždy sa tam mlátim jednou rukou po druhej a hovorím si, že by som to mal nechať tak. Nemal by som sa dať vyprovokovať, nemal by som vystúpiť. Nie vždy sa to podarí. Niekedy sa to však ani nesmie podariť, lebo potom by som sa večer nemohol pozrieť do zrkadla. Pre mňa sú tie výroky o homosexuáloch absolútne neprijateľné. A áno, je v tom nejaká rodinná história. Emotívne som reagoval aj na prípad vypálenia domu rómskej rodiny. To ma tiež poriadne napálilo. Nie je teda náhoda, že hovoríme o oblasti extrémizmu. Toto ma vie zdvihnúť zo stoličky, ale myslím si, že je to tak dobre.

Čakali ste, keď ste vstupovali do politiky, že extrémizmus sa zameria aj na vás, na vašu rodinu?
Mal som tak dve-tri hodiny na rozmyslenie, či prijmem kreslo premiéra. Keď som nad tým rozmýšľal, vedel som, že ako rodina strácame súkromie. O tom som najviac hovoril s manželkou i so synom. Vedel som, že budem mať ochranku, nebudem to mať ľahké v médiách. To všetko som zvažoval. Vtedy som si však neuvedomoval, že nás môžu zasiahnuť aj problémy s extrémizmom. Po zverejnení toho, že budem premiér, urobil môj syn niečo, čo urobiť nemal a pred čím som ho nestihol varovať. Otvoril si internet a pod správami našiel v diskusiách také množstvo vyslovených antisemitských hrôz, že sa z toho takmer zrútil. Odvtedy som s tým začal akosi rátať. Viedlo ma to k tomu, že musím k týmto veciam zaujať otvorený postoj.

Neboli to však len internetové diskusie, objavila sa aj reálna hrozba.
To už bolo horšie. Syn musel dostať ochranku. Dôvod, prečo sa tak stalo, už neboli len nejaké polochoromyseľné extrémistické výroky, ale bola to veľmi zreteľná hrozba. Ochranku má doteraz.

Problém teda nezmizol?
Podľa analýz to vyzerá tak, že ak by nemal ochranu, bolo by to riziko.

Kde sa stále berie antisemitizmus a nenávisť?
Na internete je to prirodzená daň za anonymitu. Nahráva to všetkým zbabelcom, ktorí majú na webe otvorenú bránu, Odreagujú si nejaké komplexy. Beriem to tak, ako to je. Nie je to vzorka spoločnosti. Nie je to možné ani štatisticky. Je to koncentrovaný extrém. Vôbec si nemyslím, že česká spoločnosť je mimoriadne xenofóbna. Samozrejme, aj extrému sa môže za istých politických, sociálnych a ekonomických okolnosti viac dariť. Preto ho musíme udržiavať v medziach. Dávam dôraz vo vláde, aby boj proti extrémizmu bol prioritou.

Súd počas pôsobenia vášho kabinetu zrušil krajne pravicovú Robotnícku stranu. Ste rád, že sa to podarilo?
Výsledok som prijal s úľavou. Do poslednej chvíle som nebol úplne presvedčený, že súd rozhodne v prospech argumentov vlády proti Robotníckej strane. Nedalo sa to jednoducho predvídať. Ministerstvo vnútra si však tentoraz dalo skutočne záležať na tom, aby sa to podarilo. Požiadal som ľudí, aby na tom pracovali s plným nasadením a stalo sa to.

Na druhej strane však nič nebráni Robotníckej starne premenovať sa a pôsobiť ďalej.
Nesúhlasím s týmto názorom. Určite to nebola zbytočne vynaložená energia. Je to signál, že vieme nájsť mechanizmy, ako bojovať so zoskupeniami typu Robotníckej strany. Extrémisti na súde rozprávajú, že sú holubice mieru, baránkovia Boží. Neprídu tam s tým - za našimi názormi si stojíme, máme blízko k nacistickej alebo neonacistickej ideológii. Nie, obhajujú sa tým, že sú demokratická strana. Zásah, ako je zrušenie, vždy naruší štruktúry týchto organizácií. Musia riešiť, ako pokračovať, ako preskupiť sily. Je to štiepny proces. Možno začnú pôsobiť o 14 dní. Ak to však bude supertvrdé jadro, tak rýchlo skončia. A keď sa od extrémistických názorov posunú, tak dobre, prosím.

Jeden český historik mi povedal, že s vašou vládou by bol pravdepodobne spokojný Tomáš Garrigue Masaryk. Ako vy hodnotíte váš kabinet?
Že by s ním bol spokojný až prvý československý prezident, tak nad tým by som si ani netrúfal uvažovať. Ja som však v zásade s vládou spokojný. Priority, ku ktorým sa zaviazala, splnila a plní. Vie komunikovať so spoločnosťou, cirkvami, krajskými hajtmanmi, odbormi. Funguje sociálny zmier, dialóg. Máme schopnosť rokovať, hovoriť, ale aj počúvať. Myslím, že česká verejnosť oceňuje správanie vlády. Na začiatku sme mali taký záväzok. Chceli sme doviesť krajinu v pokoji k voľbám, či už predčasným, alebo teraz už riadnym. Darí sa to.

Ste najpopulárnejší premiér v histórii Českej republiky. Teší vás to?
Pri tejto otázke sa už dostaneme k tomu, či sa mi zapáčilo v politike. Sú tu výsledky prieskumov verejnej mienky, ale ja s ľuďmi aj hovorím. Nezblbol som. Stretávam sa s ľuďmi, keď som na chaĺupe a idem do krčmy. Bavím sa s umelcami. Veľmi rád chodím do divadla, na koncerty. Na olympiáde vo Vancouvri som hovoril so športovcami, s trénermi. Potrebujem to, potreboval som ľudí celý život, nie raz za štyri roky ako voličov. Postoj obyvateľov ku mne ma teší, som rád, že verejnosť nezažíva ďalšie sklamanie, ktoré je v Česku z politiky pomerne silné. Nie je to však dôvod na to, aby som pokračoval v politickej praxi. Až tak mi teda k srdcu neprirástla. Prvou časťou politiky je starosť o veci verejné, teda niečo, s čím som sa identifikoval. Druhá časť politického života, alebo tá odvrátená strana Mesiaca, je však snaha získať moc. Pripojenia sa k nejakej strane, k jej programu, možno aj k tomu, ako sa od neho po voľbách upustí z takzvaných objektívnych dôvodov. To je niečo, s čím nechcem mať nič spoločné. Samozrejme, nie som naivné dieťatko, viem, že tá prvá časť politiky sa nedá robiť bez tej druhej. Je to preto, že situácia, v ktorej som ja a vláda, je úplne mimoriadna a nezvyčajná. Je však po odvrátenej strane Mesiace netúžim.

Máte podporu verejnosti. Nechcete tam doniesť trocha svetla?
Základná otázka je, či je to možné. Politické skúsenosti z minulosti hovoria, že jednou malou baterkou do krajiny tmy svetlo nepustíte. Bude to stále tá odvrátená strana Mesiaca.

Potom však vykresľujete pomerne smutnú situáciu, keď hovoríte o tom, že nič nezmení ani človek, ktorý už niečo dokázal.
Nechcem tvrdiť, že som vrcholne frustrovaný. Myslím si, že je to jednoducho tak, ako som to opísal. Ťažko by som sa vyrovnával s niektorými spôsobmi v straníckej politike. Musel by som asi na niektoré svoje princípy rezignovať. Asi by to bola príliš vysoká daň. Obával by som sa, že sa príliš prispôsobím tomuto prostrediu.

Na čo konkrétne by ste museli rezignovať?
Vyrastal som v prostredí, kde platili vecné argumenty, nie ideológia alebo politické presvedčenie. Kedy sú si strany schopné priznať chybu? Ony majú predsa vždy pravdu. V politike nemôžete uznať, že na argumentoch iných niečo je. Nezáleží na tom, čo sa hovorí, ale kto to hovorí. Keď s tým vychádza protivník, je to takmer vždy zlé. To by som len ťažko mohol tvrdiť. Dlho som sa pohyboval vo vedecko-výskumnom prostredí, kde platia iné zákonitosti. Takže by mi prekážalo, že by som mal určené, čo môžem a čo nie.

Čo ešte?
Aj prílišná, nazvime to flexibilita. Máme program, ktorý však musíme opustiť a ešte to aj zdôvodniť. Ja som predseda neobvyklej vlády, ktorá je za normálneho politického stavu nemožná. Systém ju totiž nevytvorí a tak je to aj dobre. Vlády majú vznikať z vôle voličov. Na svojom kabinete si však cením to, že sa môže správať dôsledne. Je mimo straníckej politiky. Keď si niečo povieme v pondelok, platí to aj vo štvrtok. Stáva sa, že počujem, že som medzi politickými stranami. Určite! Vznikli sme na istom pôdoryse. Nie sme proreformná vláda. Pri rokovaniach s lídrami politických strán sa snažím budovať si isté vzťahy. V Poslaneckej snemovne musím hľadať väčšinu pre zákony, musím robiť kompromisy. Ak niekto hovorí, že vláda by mala byť odvážna, ja odpovedám, že to má byť vláda rozvážna. Zvlášť teraz pred voľbami. Čaká nás drsná kampaň a sme na začiatku. Všetci, s ktorými by ste sa tu teraz rozprávali, by vám povedali, že bude horšie. Tak to je, nie som v tom idealista. Kabinet bude mať svoje problémy, lebo jeho kroky sa budú vysvetľovať rôzne. Politici už trochu začínajú strácať záujem o vládu. Je to logické, ale kabinet sa môže stať aj fackovacím panákom, lacným terčom. Vedel som však, že keď sme nemali na jeseň predčasné voľby, vládnuť bude oveľa náročnejšie. Nikto s tým nerátal. Nie sme apolitická vláda, ale nevznikli sme na základe výsledku volieb a sme tu už rok. To nie je normálne, to je príliš dlho. Je to štvrtina volebného cyklu. Ja som to preberal s tým, že to bude na päť mesiacov.

Vláda je však populárna, už sme o tom hovorili.
V tom je absurdnosť tejto situácie. Ľudia sú z toho niekedy zmätení. Aj moji priatelia, nie ľudia z vysokej politiky, ale aj presvedčení intelektuáli. Oni mi hovoria, že túto vládu podporujú a mala by tu zostať dlhšie. Ja im odpovedám, že tieto výroky sú veľká chyba. Kabinet tohto typu tu nemá tak dlho čo robiť. Fungujeme dlhšie, ako sa plánovalo. Keby som vedel, že to bude na dvanásť mesiacov, aj plány vlády by boli iné. Bolo by to jednoduchšie. Ja tom mám teraz na päť a sedem mesiacov a niekedy nefunguje, že päť plus sedem je dvanásť. Môže to od mňa znieť zvláštne, ale takto to v politike býva.

Musíte vyvažovať záujmy politických strán. Ako to zvládate?
To som sa musel naučiť. Najhorší bol prvý mesiac, apríl. Hodili ma do priestoru. Sám s tímom troch-štyroch ľudí som mal k dispozícii celý Hrzánsky palác. Čo som mal robiť? Musel som zostaviť vládu, určiť si isté hranice, dokázať neprijať niektoré mená, ktoré mi podsúvali. Bola to rýchla škola. Poznal som politikov, s ktorými som sa stretával. Nie však do takej miery, aby som vedel, ako s nimi organizovať rokovania. Ukázalo sa, že niekedy sa musím najprv obrátiť na ich ľudí. Boli to trpké, ale užitočné skúsenosti. Nevedel som si predstaviť, aby bol ministrom financií niekto iný ako Eduard Janota. A stálo ma nejaké sily to presadiť. Sme len ľudia, sme aj zložité povahy, tak si musíte i k osobám, ako sú šéf ČSSD Jiří Paroubek či predseda ODS Mirek Topolánek, vytvoriť nejaký prístup.

Tykáte si?
S Topolánkom áno, s Paroubkom nie. Vedieme už racionálnejšie debaty, ako to vyzerá v médiách, nevyhľadávam ich však každý deň, aby som sa s nimi o všetkom radil.

Vyšlo v denníku Pravda 01. 04. 2010