S čím ste išli na Haiti?
Človek v ohrození vyhlásil zbierku pre Haiti. Výnos z prvého týždňa, čo bolo 25–tisíc eur, sme poukázali na okamžitú humanitárnu pomoc. Išlo to cez našich partnerov, organizácie Človek v tiesni a Concern, prispeli sme do spoločného rozpočtu. Prvým cieľom cesty bolo vidieť, ako sa vyzbierané prostriedky využili. Aby sme to vedeli ukázať aj verejnosti, ktorá posielala peniaze. Na Haiti sme tiež urobili prieskum pre našu terénnu misiu. Bude sa už venovať aktivitám, ktoré nesúvisia so základnou pomocou.

V čom budú spočívať?
Po katastrofe a následnej okamžitej pomoci postupne odznieva pozornosť. Tak je to vždy. Teraz bude dôležité zamerať sa na tých, čo prežili. Väčšina z nich stratila strechu nad hlavou. Potrebujú sa vrátiť do normálneho života. Aspoň do určitej miery. Predstavte si, že včera ste mali dom a rodinu. Dnes máte možno iba polovicu príbuzných a spíte na ulici. To je dramatická zmena, v ktorej musíte začať fungovať.

Aké boli vaše prvé dojmy, keď ste prišli na Haiti?
Samozrejme, mali sme informácie cez médiá a človek tam ide tak trochu aj s obavami. Prečítate si o násilí, rabovačkách, že tam ušli väzni do ulíc. Haiti nefungovalo ako štát ani predtým. Náš šofér to povedal priamo: Haiti potrebuje jedno, a to je štát. Išli sme tam teda s tým, že sa stretneme len so základným pravidlom džungle, to znamená prežiť. Trochu sme si ten obrázok upravili, ale zaznamenali sme aj to, že situáciu netreba zľahčovať. Ide o to, že sú tam veci, ktoré nie sú teraz viditeľné, ale prinesú škody možno v najbližších týždňoch či rokoch.

Čo to je?
Kto chcel vidieť veľa mŕtvych, mohol ich vidieť. Boli sme tam dva týždne po zemetrasení, od 26. januára do 5. februára. Nastúpili problémy s hygienou, reálne nebezpečenstvo chorôb ako cholera. Ľudia tam žijú nakope v táboroch. Mnohým zraneným pomohli, ale v nemocniciach nie je miesto, aby teraz mohli dostať solídnu pooperačnú starostlivosť. Aj lekárov hnevá, že pacientovi napríklad ošetria otvorenú zlomeninu, ale potom ho musia poslať preč. Ďalší ľudia už čakajú na jeho miesto. V prostredí prachu, špiny a infekcií je otázka, akú šancu má tento človek na ďalšie prežitie. Nebude v štatistike obetí zemetrasenia, ale možno do dvoch, troch týždňov zomrie.

Ako ľudia reagovali na vašu prítomnosť?
Haiťania si za svoju dôstojnosť zaslúžia rešpekt. Chudobní ľudia sa vám tam priamo pozrú do očí. A vy ich nebudete ohlupovať a klamať nejakými frázami. Boli sme v neslávne známom slume Cite Soleil v Port–au–Prince. Je to mestečko z vlnitého plechu, nie sú tam ani murované domy. Stretli sme tam chlapca, vyzeral solídne, bol oblečený skromne, ale čisto. Povedal nám, aby sme ho odtiaľ zobrali. Do Ameriky. Vysvetlili sme mu, že nie sme z USA, ale z Európy. Tak chcel ísť tam. Vravel, že práve končí školu a na Haiti nemá nijakú perspektívu. Hovorili sme mu, že ako humanitárni pracovníci sme prišli pomôcť spoločnosti, nie jednotlivcom. Povedal nám však, že predsa ide o neho. Obyvatelia Haiti žijú s tvrdou, čistou pravdou. Videli sme tam, ako stovky ľudí obliehajú americkú a kanadskú ambasádu. Čakajú na víza, aby sa dostali preč. Tak to je. Keď sa prestanete dívať na spadnuté domy po zemetrasení, tak na Haiti objavíte hlbšie problémy.

Stretli ste sa aj s negatívnym prístupom k vám?
Išlo len o chvíľkové vzplanutie vášní. Ľudia prehrabávali na jednom mieste ruiny. Mysleli si, že sme im priniesli nejaké dary. Zase išlo o to, aby sme im vysvetlili, že sme sa neprišli hrať na Mikuláša a všetko rozdávať. Keď sme to povedali, vždy to dobre dopadlo. Situácia nie je teraz až taká zlá, ako keď uliciam vládli gangy, ktoré išli aj do konfliktov s políciou. Prechádzali sme cez také časti mesta, o ktorých náš šofér hovoril, že pred niekoľkými rokmi by sem ani autom nezamieril, niežeby z neho ešte vystúpil. Teraz je tam veľa bezpečnostných síl, najmä Američanov.

Zaoberajú sa Haiťania tým, čo ich postihlo, alebo už to brali tak, že musia žiť ďalej?
Nebola to prvá tragédia, ktorá zasiahla ich krajinu, ale skôr zatiaľ posledný klinček do hromady problémov. Haiťania sú často vystavení hurikánom a povodniam. Prechádzali sme cez mesto Léogane, ktoré je výrazne zničené. Miestni nám to vymenovali. V roku 2007 prišli povodne, o rok neskôr hurikán, teraz zemetrasenie. Ešte sa nestihli spamätať z predchádzajúcich katastrof a už majú ďalšiu. Ľudia tam nehovoria o zlom osude či urieknutí. Berú to viac–menej chladne.

Sú skeptickí aj čo sa týka budúcnosti?
Pre mnohých z nich život ide skutočne ďalej. Týka sa to najmä tých najchudobnejších. Tí, paradoxne, až tak veľa nestratili. Keď máte obydlie z vlnitého plechu a niekoľkých dosák, tak vám spadne a postavíte si ho znovu. Situácia týchto ľudí sa mohla dokonca zlepšiť, lebo teraz sa dostanú k nejakej lekárskej starostlivosti alebo potravinovým balíčkom. Najviac utrpela a stratila stredná trieda, tí, čo boli počas zemetrasenia v práci. Prišlo tesne pred piatou popoludní. Aj školy boli plné, keďže tam deti chodia na dve zmeny na vyučovanie. Väčšina obyvateľov sa nedíva do ďalekej budúcnosti, ale na to, čo bude onedlho. Ide obdobie dažďov. Dávajú si otázky, ako to zvládnu. Veľa ľudí spí na uliciach, pre tých šťastnejších je spálňou auto. Mnohí hovoria, že na Haiti bola veľká chudoba zapríčinená korupciou. A že je len otázkou času, keď bude všetko v starých koľajach. Povedané slovami Haiťanov: Katastrofa sa skončila, zase začína tvrdý biznis. Niektorí hovoria, že vláda chce opäť prevziať kontrolu nie preto, aby spravovala krajinu, ale aby mala kontrolu na tokom humanitárnej pomoci. Z nej si potom môže odkrojiť svoj podiel.

Takže všetko po starom?
V minulosti to bolo tak. Haitskí diktátori okrádali vlastný národ. Pozrite sa, je to v Karibiku. Úroda je tam tri–štyri razy do roka. Haiti by mohlo prosperovať v tomto, tiež z turistického ruchu, podobne ako Dominikánska republika. Tieto dva štáty sú na jednom ostrove. Jeden je najchudobnejší široko–ďaleko. Druhý nie je najbohatší, ale relatívny blahobyt tam je, ľudia sa majú určite lepšie.

Čo môže svet urobiť pre Haiti?
Bolo by dobré, keby sa poučil z chýb, ktoré sa stávali pri iných katastrofách.

A tie sú?
Pomoc síce rýchlo prišla, ale v priebehu niekoľkých týždňov aj rýchlo odišla. Záujem sveta, napriek sľubom, sa zase upriamil niekam inam. To sa stalo veľa ráz v nedávnej minulosti. Haiti teraz nepotrebuje byť tri týždne na prvých stránkach svetových médií. Potrebuje dlhodobú, systematickú pomoc, aby krajina začala ako–tak fungovať. Stovky humanitárnych organizácií môžu teraz robiť drobnú prácu, ktorá však bude znamenať, že by sa ľudia mohli dostať k nejakému živobytiu. Nesmie sa to skončiť pri tom, že rozdáme tony ryže. S miestnymi obyvateľmi treba pracovať. To je to klasické, že ak skutočne niekomu chcete pomôcť, tak mu nedáte ryby, ale naučíte ho loviť ich.

Haiti je úplne na kolenách, ale sám hovoríte, že krajina má potenciál. Nie je to svojím spôsobom šanca ukázať, že medzinárodné spoločenstvo dokáže takýto štát postaviť na vlastné nohy? Začína sa tam takmer od nuly.
Bolo by to možné, ale musí ísť naozaj o postavenie sa na vlastné nohy. Nesprávny prístup by bol, ak by sme len zvýšili závislosť krajiny od zahraničnej pomoci. Ľudia sa v takom prípade namiesto toho, aby sa pokúšali postarať o seba, budú snažiť len najlepšie využiť fakt, že do krajiny prichádzajú zahraničné peniaze a odborníci.

Ako sa tomu dá zabrániť?
Moje skúsenosti hovoria, že najlepšie sa to dá cez programy rozvoja miestnych kapacít. To je výraz, ktorý označuje rôzne programy, v ktorých pracujete s miestnymi obyvateľmi. Buď im poskytujete know–how, alebo nejaké zručnosti či iným spôsobom ich zaangažujete do úspešnosti ich snaženia. To prináša úspech. Nepríde hneď, môže to trvať aj niekoľko rokov, ale je to udržateľný úspech. Opak toho je postup, keď niekde príde skupina špičkových expertov, niečo urobí desaťkrát rýchlejšie a ľudia to dostanú na striebornom podnose. Na Haiti je relatívne rozvinuté rybárstvo, dá sa zarábať prácou v poľnohospodárstve. Veci možno riešiť cez mikropôžičky, naučiť ľudí, ako hospodáriť s určitým množstvom peňazí, ako si plánovať budúcnosť. Je to zjednodušený opis toho, ako to môže fungovať, ale dá sa to robiť. Nikdy taký program nezasiahne všetkých. Ale keď povedzme 15 percent ľudí prestane byť závislých od toho, že budú nastavovať ruku o pomoc, tak je to úspech. Hovoril som s kolegami z USA, ktorí pracujú s bezdomovcami. Nikomu nedávajú nič zadarmo, bez toho, aby človek ukázal snahu. Hoci len za pár centov, ale bezdomovcovi tú polievku predajú. Ten to už potom neberie len ako darček.

Vyšlo v denníku Pravda 15. 02. 2010