"Závisí od zadržaných, ako sa prispôsobia režimu na Slovensku," povedal mi Charles Stimson o ľuďoch, ktorých Slovensko prevezme z väzenia na Guantáname. Vo vláde prezidenta Georgea Busha pracoval vo funkcii zástupcu námestníka obrany pre záležitosti zadržaných vo vojne s terorizmom. V súčasnosti pôsobí v konzervatívne zameranej organizácii Heritage Foundation

Slovensko príjme troch väzňov z Guantánama. Nevieme, kto sú. Myslíte si, že existujú dôvody, pre ktoré by mohla byť slovenská verejnosť znepokojená?

Zo strany slovenskej vlády ide o akt láskavosti. Je jasné, že vaše spravodajské služby a bezpečnostné zložky mali možnosť dôkladne preskúmať zadržiavaných. Ak sa vláda rozhodla ich prijať, riziko bola prijateľné. Ide o veľmi vítané gesto. Americkí spojenci musia niesť bremeno zodpovednosti pri zaobchádzaní s aktérmi, ktorí nemajú príslušnosť k jednotlivým štátom. A ukázali ochotu robiť to. Z Guantánama neexistuje presun, ktorý by bol bez rizika. Nikdy nebol, ani nebude. Traja zadržiavaní, ktorí prídu na Slovensko, sa budú musieť rozhodnúť, či sa prispôsobia zaobchádzaniu a prípadným obmedzeniam zo strany úradov. Je v ich záujme, aby to urobili. V konečnom dôsledku je to však na nich.

Mnoho ľudí aj politikov si myslí, že Guantánamo je americký problém. Preto by si ho mali USA vyriešiť. Vy sám ste raz povedali, že niektorí väzni môžu zostať na Guantáname do konca života, lebo ich nik nechce prijať. Prečo by ich však niekto prijať mal?

Nie je to len americký problém, lebo čelíme nepriateľovi, ktorí nenávidí našu spoločnosť, aj vás, aj ľudí vo vašej krajine. Sú šťastní, keď môžu zabiť čo najviac civilistov na Západe a v krajinách, ktoré sú jeho spojencami. To je násilný džihád. Je pravda, že Guantánamo je americká záležitosť. Lenže pravda je aj to, že v pokračujúcom konflikte musíme zasiahnuť nepriateľa. Ide o to, aby sme spolu riešenia tohto dlhodobého zápasu.

Lenže sám vravíte, že Guantánamo je americká záležitosť.

Počúvam to už roky. Vy ste si vytvoril Guantánamo, je to váš problém. Je to dosť zjednodušený argument. Skutočnosť je zložitejšia. Všetky tajné služby a bezpečnostné zložky z krajín, ktoré tam mali väzňov, mali šancu získať informácie, ktoré sme mali k dispozícii. Amerika to robila ochotne a bude v tom pokračovať. Ale, úprimne povedané, verím že na Guantáname sú stále väzni, ktorých by sme nikdy nemali prepustiť. Za mrežami by mali stráviť zvyšok svojho života. Rovnako ako vrahovia a násilníci vo vašej krajine.

Tvrdíte, že žiadny presun nie je úplne bezpečný. Podľa utajenej správy Pentagonu, na ktorú sa len pred niekoľkými dňami odvolávali americké médiá, pätina prepustených opäť posilní radikálov. Predpokladáte, že je to vierohodný údaj?

Viem, že je vierohodný. Je to číslo, ku ktorému došla Vojenská spravodajská služba. Je založené na skutočne širokom procese vyhodnocovania informácií. Keď sa začali dávať správy o prepustených dohromady, vyskytli sa chyby. Nazozname boli ľudia, ktorí sa v skutočnosti nevrátili k boju. Teraz je to však už presnejšie. Pravdu povediac, keď hovoríme o pätine, myslím si, že je to konzervatívne nízke číslo. Nevideli sme totiž zoznam ľudí, ktorí posilnili extrémistov. Vláda by ho mala ukázať, aby bolo jasné, kto sú, čo urobili a kde to urobili. Potom sa môžu zákonodarcovia rozhodovať aj o tom, ako ďalej s Guantánamom. Predošlá vláda Georgea Busha urobila niekoľko chýb, čo sa týka politiky zaobchádzania s väzňami. Najväčšou bolo, že nešla do Kongresu po súhlas s umiestnením Guantánama a vytvorením vojenských komisií. Obamova vláda robí rovnakú chybu. Zadržiava informácie, s ktorými je potrebné vo vojne s teroristami oboznámiť zákonodarcov, aby mohli robiť rozhodnutia.

Prečo sa to nerobí?
Dôvod je čisto politický. Ak ľudia v Kongrese uvidia mená a čísla, môžu sa im zdať príliš nebezpečné a vysoké. Boja sa, že ľudia budú proti, aby sa teroristi z Guantánama dostali do Spojených štátov.

Aj pätina je pomerne veľa, a vy naznačujete, že ich je ešte viac. Čo sa dá urobiť, aby sa u ľudí, ktorých pošlú na Slovensko, vylúčila aj teoretická možnosť pripojenia sa k terorizmu?
Závisí to od toho, kto sú títo zadržaní. Je s tým spojený každý krok znižujúci nebezpečenstvo, ktoré môžu títo ľudia predstavovať. Prípad každého zadržaného je iný. Nemôžem preto navrhovať, čo je potrebné urobiť pri ľuďoch, ktorých prevezme Slovensko.

A vo všeobecnej rovine?

Je niekoľko postupov. Registrácia ľudí, sledovanie ich ciest. To môže zahŕňať zadržanie cestovných dokladov, takže nebudú mať legálnu možnosť presúvať sa v zahraničí. Závisí to tiež od právnych možností v jednotlivých krajinách, ako postupovať voči zadržiavaným, nakoľko monitorovať ich pohyb. Niektoré štáty sa rozhodli žalovať ich. V Saudskej Arábii pre nich zase existuje rehabilitačný program.

Tábor už opustilo viac ako 500 väzňov. Vie Amerika, čo je s nimi?

Sú v podstate dve možnosti, ako opustiť Guantánamo. Pri prepustení idú bývali zadržiavaní do svojich materských krajín, v niektorých prípadoch do iných štátov. Ministerstvo obrany ich nemonitoruje. Pri presune existuje dohoda medzi USA a prijímajúcou krajinou. V prípade niektorých z väzňov má tento štát povinnosť informovať o ňom amerických partnerov, pri iných nie. Nenazvali by som to ani monitoringom v pravom zmysle slova. Skôr ide o výmenu informácií.

Sú, či boli na Guantáname najhorší z najhorších, alebo často ide o obete omylov?

Na Guantánamo sa dostalo 779 ľudí. Zadržať niekoho nie je presná veda. Spojené štáty začali prepúšťať väzňov niekoľko týždňov po tom, čo začal tábor fungovať. To hovorí samo za seba. Fakt je, že tam boli ľudia, ktorých vôbec nemali zadržať. Na druhej strane tam boli takí, ktorí mohli predstavovať nebezpečenstvo. Dostali ich na bojovom poli a ja naozaj nechcem hovoriť za vojakov, ktorí tam boli. Keď sa však pozrieme na Guantánamo dnes, tak tam nie je jediná osoba, ktorá by si zadržiavanie nezaslúžila. Či by to tak malo zostať navždy, niekoľko rokov či mesiacov, to je už iná otázka.

Vyšlo v denníku Pravda 23. 01. 2010