Kedy ste prišli do Afganistanu?
V apríli 2009. Bola som tam deväť mesiacov a ešte deväť budem.

Chce sa vám vrátiť?
Áno, mám tam nedokončenú prácu. Chcem vidieť jej výsledok. Na začiatku som bola skeptická. Vidíte negatívny obraz. V krajine je neporiadok, špina, kanály, nefunguje infraštruktúra. Potom si však robíte svoju robotu. Zistíte, že veľmi rýchlo dostanete spätnú väzbu.

Prečo práve Afganistan? Sú aj iné miesta na svete, kde sa dá pomáhať ľuďom a je tam predsa bezpečnejšie.
Možno, že ma trochu lákala výzva, nebezpečenstvo. Ale aj to, že práve títo ľudia potrebujú pomoc. Dosah práce je tam oveľa viditeľnejší. Človek sa v Afganistane naučí žiť s rizikom. Je ťažšie to len sledovať z Európy, z diaľky. Médiá vykresľujú len to najhoršie. Útoky, konflikty, počet mŕtvych a zranených. Život tam však medzitým plynie rovnako ako v inej krajine.

Ako teda vyzerá váš deň?
Idem do práce. Keď sa vrátim, musím si urobiť nákupy. Nechodím sama, ani sa to neodporúča. Takže idem na nákup, nepoužívame však rovnaké cesty.

Pre bezpečnosť?
Áno. Dodržiavam isté pravidlá a cítim sa celkom fajn.

Bývate v Kábule. Dá sa tam ísť do kina?
Prišla som do Afganistanu a predstavovala som si, čo všetko nebudem môcť robiť. Vravela som si, že si budem musieť všeličo odriekať. Potom som s prekvapením zistila, čo všetko môžem. Dá sa tam ísť do kina, kde sú špeciálne miesta pre ženy. Afganci majú radi romantické indické filmy z Bollywoodu. Nájdete však aj klubové filmy. V Kábule sú príjemné kaviarne. Najprv som chodila len do tých, ktoré boli strážené, a teda drahé. Potom som si vyskúšala takú, kde chodia miestni. Bola som tam s kolegami. Zistila som, že tam môžem chodiť, je tam vynikajúce jedlo. Je to i príjemnejšie žiť medzi tamojšími ľuďmi. Nie sa niekde izolovať.

Máte obľúbené jedlo?
Mám rada ich vegetariánsku kuchyňu, opekané baklažány s dobrou smotanou alebo jogurtom. Ten je úžasný. Môžete si ho kúpiť, dostanete ho v igelitovom vrecúšku a idete. Jogurt v tégliku si ani nekupujem.

Obmedzuje vás v Afganistane fakt, že ste žena?
Záleží na tom, kde som a čo robím. Určite by som sa neodvážila prechádzať sa po ulici sama. Vždy ideme dve. Možno je to len pocit, ale keď sme dve, tak azda unesú len jednu a druhá povie, čo sa stalo. Dve sme menej pravdepodobný terč. Keď však komunikujem s rodičmi, mám výhodu. Môžem hovoriť s mužmi aj so ženami. Pre muža cudzinca sú miestne ženy tabu. Ja mám prístup tiež k tomu, k čomu sa muž nedostane. Vidím aj veci za oponou. Nemala som nikdy pocit priameho ohrozenia. Keď Afganci vidia, že mám aspoň snahu rešpektovať miestnu kultúru, snažia sa tiež. Potom neprekáža, že mi spadne šatka a ja si to nevšimnem. Pri cudzinkách odpustia oveľa viac ako pri afganských ženách.

Čo je projekt Twin Schools, na ktorom pracujete v Afganistane?
Ide o projekt piatich mimovládnych organizácií, jednou z nich je združenie Človek v ohrození. Hlavným partnerom je Švédsky výbor pre Afganistan. Zaoberáme sa vytváraním partnerstiev a väzieb medzi školami v Afganistane a v Európe.

Preto Twin Schools - školy dvojičky?
Áno, zapojilo sa Slovensko, Británia, Estónsko a Švédsko. Partnerstvo medzi školami vytvára predpoklady pre deti na jednej i druhej strane, aby sa naučili viac o sebe navzájom. Vymieňajú si listy, fotografie, kresby, veci, ktoré vyrobia. Tak sme projekt začali.

Ako ste pokračovali?
Afganská strana prišla s tým, aby to prispelo k zlepšeniu podmienok výučby. Zaoberáme sa projektom voda či bezpečnosť. Deti dostávajú úlohy, majú sa pýtať na to, ako sa žilo predtým. Ako udalosti v histórii Afganistanu ovplyvnili to, čo sa deje teraz. Zároveň deti na Slovensku robia niečo podobné a vymieňajú si skúsenosti. Žiaci tak získajú informácie, ktoré sa dajú použiť na rôznych predmetoch - dejepise, zemepise, chémii, matematike. V afganských školách to pomáha zlepšiť úroveň angličtiny, keďže v krajine nie je dostatok kvalitných učiteľov. Pedagóg je mnoho ráz na tej istej úrovni ako žiak.

Kde všade pôsobíte?
Centrum je v Kábule. V rámci Afganistanu existuje sieť škôl, ktoré sú aj v najodľahlejších oblastiach, v dedinkách. Deti v afganských školách sa učia o krajinách ich partnerských škôl v Európe.

Ako vyzerá školská trieda v Afganistane?
Trieda, ktorá je vytvorená podľa štátnych nariadení, už vyzerá veľmi podobne ako tá na Slovensku. Sú tam lavice, tabuľa, krieda. V školách býva aj počítačová miestnosť. Problém býva s elektrinou. Školy však majú generátor. Nechýba knižnica, ktorá slúži ako vzdelávacie centrum, či miestnosť na rodičovské združenia alebo pre miestnu radu starších.

To je dôležité?
Projekt funguje práve vtedy, keď si v oblasti získate radu starších. Prekvapením pre mňa bolo, že Afganci sa pozerajú pozitívne na vzdelávanie. Majú veľký záujem posielať do škôl aj dievčatá. Počas vlády Talibanu to bolo veľmi obmedzené. Miestni ľudia však musia vidieť, že škola je pre ich deti bezpečná. To je najdôležitejšie. Zaujíma ich však, samozrejme, aj to, čo sa v škole deti učia. Akí sú tam pedagógovia. Všetko však funguje cez Afgancov. My cudzinci nechodíme do rodín presviedčať ľudí, aby posielali deti do škôl. To by bola chyba. Zamestnávame päťtisíc Afgancov.

Keďže bezpečnostná situácia je najdôležitejšia pre rodičov, komplikuje to prácu aj vám. Ako to riešite?
Problém najlepšie poznajú tamojší ľudia. Školy, ktorým pomáhame, sú aj v najmenej bezpečných regiónoch. Máme oblasti na severe, kde je veľmi dobrá bezpečnostná situácia, ak sa to dá tak povedať. Ďalej sú tu premenlivé regióny. V nich je veľmi dôležitá spolupráca s miestnou komunitou. Musíme počúvať obyvateľov v tom, či považujú za správne školu uzavrieť, nie presadzovať vlastnú vôľu. Niektoré školy sú potom prechodne zatvorené. Rodičia v konzervatívnejších regiónoch čelia tiež vyhrážkam. Dostávajú listy, v ktorých je oznam, že deti sa nemajú posielať do školy, lebo na ne zaútočíme alebo sa im niečo stane. Je vraj proti islamu vzdelávať ich.

V ktorých oblastiach máte najväčšie problémy?
V provincii Vardak sme mali zatvorenú školu tri mesiace, v Gazní však už od júla 2009. Nešťastný je Kunduz. Ešte v apríli-máji som tam mohla osobne cestovať, situácia sa tam však zhoršila tak rýchlo, že tam už nemohli ísť ani Afganci zvonku.

Čo na to hovoria Afganci?
Dá sa povedať, že v nestabilných oblastiach sú na to ľudia zvyknutí. Vidíte to aj na materiáloch, ktoré máme od detí z jednotlivých regiónov. Väčšina kresieb odtiaľ zobrazuje vojnu, konflikt, výbuchy, zbrane, lietadlá, krv. Niektoré maľby boli dosť brutálne. Možno na Slovensku by také dieťa bolo práca pre psychológa. Je to smutné, ale vidieť z toho, že pre ne je to akási istota. Poznajú tú situáciu. Mali sme kolegu Afganca, ktorý bol v Gazní. Hovoril s deťmi a povedal mi, že sa ich pýtal, prečo kreslia také hrozné veci. Veď by mohli ukázať svoj dom, rodičov, dedka, babku, záhradku, dedinku. Jeden chlapec mu povedal, že sa hanbí za to, kde žije. Neosobná vojna mu akoby poskytovala istotu. Niečo, čo je síce brutálne, ale poznajú to všetci. Teda sa tým neodlišuje od ostatných. Keď išlo o niečo osobnejšie, tak nevedel, ako to má deťom v partnerskej škole predstaviť. Práve týmto deťom by však mali naše projekty pomôcť, lebo deti si len ťažko predstavujú svet naokolo. Už len výmena kresieb má pre ne význam. Mali sme stretnutie v Kábule s deťmi z nestabilných oblastí. Boli veľmi zvedavé, viac ako iní žiaci. Zapájajú sa, chcú vedieť, čo sa bude diať.

Olympia Kováčiková (33)

V Afganistane pracuje na projekte Twin Schools. Vyštudovala Univerzitu Komenského, má dlhoročné skúsenosti s výučbou a pedagogikou. Pôsobila v Platforme mimovládnych rozvojových organizácií. So združením Človek v ohrození predtým spolupracovala ako dobrovoľníčka.

Vyšlo v denníku Pravda 09. 01. 2010