"Rusi a Ukrajinci nám plynovou krízou ukázali, že svet smeruje k dlhodobo nestabilnej situácii. Musíme rátať s tým, že Európa už nebude tá prvá, na koho sa dostane," povedal mi Václav Bartuška, český veľvyslanec pre energetickú bezpečnosť.

Dá sa rozdeliť, povedzme percentuálne, vina za to, prečo v januári tohto roku prestal prúdiť ruský plyn?
Odmietam také delenie, odmietal som ho v januári, odmietam ho stále. Základný stav je taký, že v ruských aj ukrajinských elitách sú skupiny, ktoré majú záujem o to, aby bol celý systém maximálne neprehľadný. Akékoľvek rozdeľovanie viny znamená ísť po ruke jedným alebo druhým. Európa do toho problému odmieta vstupovať, to je zásadný postoj. Máme kontrakty s ruským Gazpromom, nie s ukrajinským Naftogazom. My chceme náš plyn. Nám môže byť jedno, kto za čo môže.

Ruský premiér Vladimir Putin však hovorí, že Európska únia by mala zaplatiť ukrajinské dlhy za plyn. Ako sa k tomu postavíme?
Rovnako ako v januári a rovnako ako v júni. Gazprom je podľa zmlúv povinný doručiť plyn. Sme najlepší zákazníci, akých Rusko má, za plyn platíme. Aké má Moskva problémy, nás nezaujíma. Znovu opakujem: Nezaujíma.

Na druhej strane to však situáciu ovplyvňuje. Ako nás to môže nezaujímať? Hovoríte, že na obidvoch stranách sú skupiny, ktoré chcú, aby bol systém neprehľadný. Nemali by sme sa snažiť toto klbko aspoň troch rozmotať, trochu do toho vidieť?
Do toho však neuvidíte. Tam je toľko kšeftov a toľko súkromných peňazí, že do toho len zabŕdnete. Dôležité je to, že pre Rusko je vývoz plynu najväčšou položkou príjmov štátneho rozpočtu. Je preň životne dôležité, aby plyn vyvážalo. Pre nás nie je životne dôležité, aby sme ho dostávali. Je to dôležité, ale nie životne. Rusko bez vývozu plynu neprežije.

Využíva Rusko dodávky energií ako politickú zbraň?
Máte na sebe ruský oblek? Jazdíte ruským autom? Máte ruský televízor či počítač? Čo Rusko vyváža okrem surovín? Nič. Z vývozu energetických surovín má najvic peňazí. A to, čo má k dispozícii, logicky využíva ako zbraň. Ja vôbec neobviňujem Rusko, že využíva vývoz ropy a plynu ako politickú zbraň. Na jeho miesto by som robil to isté.

Má EÚ k tomu jednotný postoj? Niekto je od dodávok ruského plynu závislý menej, niekto viac, niekto vôbec.
Českému predsedníctvu únie sa v januári podarilo dosiahnuť spoločný postup. Bolo to vďaka tomu, že som ešte v decembri 2008 navštívil kľúčové krajiny EÚ - Britániu, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Poľsko. Hovoril som im: Páni, nám Čechom môže byť relatívne jedno, či Európa zaplatí nejaké dodatočné výpalné Rusku a Ukrajine. Tým sa to pre nás skončí. Pre vás však, Francúzi, Nemci, Briti, sa problém iba začne.

Prečo?
Sú tu totiž ďalší dodávatelia ako Nigéria, Alžírsko. Môžu predsa povedať, že keď ste zaplatili im, tak prečo nie nám. Postoj preto musí byť, že jednoducho nehodláme platiť viac, ako je v zmluve. A problémy dodávateľa sú jeho problémy. Nie naše. Nejde však o delenie EÚ na východ a západ. Západná Európa predsa ukázala veľkú solidaritu v priebehu januára. Východná Európa si teraz musí urobiť svoje domáce úlohy. Majú všetky východoeurópske krajiny interkonektory a prepojenia národných sietí? Majú dosť zásob plynu? Postarali sa samy o seba? To je to, čo bude zaujímať členské krajiny.

Ako sme teda pripravení na to, že ruský plyn opäť prestane prúdiť?
Lepšie ako predošlú zimu. Je to preto, že prerušenie dodávok plynu bola pre všetkých zásadná skúsenosť. Dovtedy som počúval na všetkých konferenciách od Rakúšanov, Talianov, Nemcov a iných, že plyn z Ruska vždy tiekol. Aj v časoch studenej vojny a Sovietskeho zväzu. Mentálne musíme byť všetci pripravení na to, že sa to bude opakovať. Náš postoj teda nesmie byť: Ježišmária, len aby to neprestalo tiecť. My totiž nemôžeme zabrániť tomu, aby sa Rusi a Ukrajinci znova niekedy pochytili.

Čo sme teda od januári urobili, aby sme zmiernili následky, ak k tomu príde?
Čo sa týka Slovenska, riešili sa reverzné chody z Rakúska a Česka. Najväčší problém je však vnútri krajiny, napojenie východného Slovenska zo západu. To je však skôr otázka pre Slovenský plynárenský priemysel ako pre mňa. Dokončili sa prepojenia medzi Maďarskom a Rumunskom. V nejakej fáze, myslím testovania, je to medzi Maďarskom a Slovenskom. V roku 2011 pôjde o prepojenia do Poľska. Za rok sa tu udialo toľko ako predtým za desať rokov.

Pomohla nám kríza?
Rusi a Ukrajinci nám ukázali, že svet smeruje k dlhodobo nestabilnej situácii. Máte tu limitovanú produkciu ropy a zemného plynu. Vidieť to najmä na rope. Produkcia je 89 miliónov barelov denne, spotreba je pre krízu 86 miliónov barelov denne. Keď sa kríza skončí, vráti sa to na 89 až 90 miliónov barelov. Vyššie sa príliš nedá ísť. Pokiaľ však Čína a India budú pokračovať v raste, spotreba bude oveľa vyššia. Myslím, že smerujeme k vysokej nestabilite dodávok. Musíme rátať s tým, že Európa už nebude tá prvá, na koho sa dostane. Doteraz sme nastavení, že svet všetko dodával západu, Európe, Amerike. Teraz tu máte tri miliardy ľudí v Číne, Rusku, Indii, Indonézii, ktorí chcú náš životný štýl. Chcú mať autá, televízory, dovolenky. Všetko. Ani sa im nemôžeme diviť.

Teda tu hovoríme o úplnej zmene svetových pomerov?
K tomu už došlo. Ešte pred 50 rokmi kontrolovali obchod s ropou medzinárodné spoločnosti. Mali najväčšie rezervy, určovali, čo sa bude diať, menili režimy, vlády. Dnes je situácia taká, že 90 percent zásob ropy a zemného plynu je v rukách národných štátov. Väčšina z týchto krajín nemá nijaký dôvod cítiť sympatie k západu. Rusko je k nám kultúrne relatívne najbližšie. Ak má niekto pocit, že Rusko je nepriateľ, tak nech sa pozrie do Saudskej Arábie alebo do Angoly. Nie sme miláčik tohto sveta, pre mnohých sme opovrhnutiahodný kontinent bývalých kolonizátorov. Ak majú možnosť nám to vrátiť, tak nám to vrátia aj s úrokmi.

Ako sa brániť?
Krátkodobo ide o prepojenie sietí, zásoby. Z dlhodobého hľadiska nás môže zachrániť iba technologický skok. Nové druhy pohonu, zmeny vo výrobe elektriny a jej skladovaní vo veľkom. Strácame však technickú vzdelanosť. Počet inžinierov na trhu v tejto časti sveta ustavične klesá. V Amerike a Európe máme stále viac a viac vecí, ako je napríklad aj váš diktafón, ktoré nevieme opraviť. Pred 20 rokmi si každý Slovák a Čech vedeli poradiť s poruchou auta, dôjsť s ním. Keď sa pokazí vozidlo dnes, neurobíte nič. Maximálne vymeníte pneumatiku. Tento svet už nie je náš.

A nikto nás nemá rád.
Nie že nás nikto nemá rád, nikto nám nepreukáže dobrú vôľu. Sme im ukradnutí. Ak budeme za suroviny platiť a budeme jediný zákazník, tak suroviny dostaneme. V prípade, že zákazníkov bude viac, bude to iné. Príklad je Angola, ktorá už preskočila Nigériu vo vývoze ropy. Lenže Angola nechce len vyvážať niekam ropu. Chce, aby niekto postavil štadióny či cesty, možno aj nejakú politickú ochranu. Vieme to poskytnúť? My stále hovoríme, že chceme len obchodovať. Možno nie sme schopní pristupovať k tomu širšie.

Vytvárať si sféry vplyvu?
To nie je o tom. Ide o to, aby sme im ponúkli to, čo chcú a potrebujú. Keď sa pozriete na čínske dohody v Afrike alebo aj inde za posledných 15 rokov, tak ide o komplexné zmluvy. Ropa je jedna z položiek, hoci, samozrejme, pre ňu sa to všetko robí. V kontraktoch sa však píše o investíciách do krajiny, často o vojenskej spolupráci alebo politickej ochrane. Tak ako to teraz Francúzsko urobilo v Abú Zabí, v Spojených arabských emirátoch. Ponuka bola jadrová elektráreň, prvá francúzska vojenská základňa mimo bývalých kolónií. Koľko európskych krajín je schopných to urobiť? Alebo to bude Európa ako celok, alebo to bude pár veľkých krajín. V tom by mal byť základný záujem spoločného postupu pre nás, Slovákov, Čechov a ďalšie menšie a stredné krajiny únie. Nemecko, Francúzsko, Británia vždy nájdu nejakých dodávateľov surovín. Rozhodne skôr a lepšie ako Česi a Slováci.

Vyšlo v denníku Pravda 24. 11. 2009