Aké majú Severokórejčania informácie o vonkajšom svete?
Ľudia ich čerpajú najmä z televízie. Tá sa však zaoberá najmä dianím v KĽDR a vysiela staré sovietske filmy. Výber správ zo zahraničia je veľmi prísny. Do televízie sa často dostávajú reportáže, ktoré sa nejakým spôsobom Severnej Kórey týkajú. A tak sa ľudia dozvedia napríklad o absolútne bezvýznamných britských komunistických skupinkách, ktoré tvrdia, že ony sa od komunistického učenia neodklonili. Režim podporuje v obyvateľoch presvedčenie, že svet je veľmi zlé miesto a len Severná Kórea je v ňom svetlou výnimkou. Medzi politickou elitou sú, samozrejme, ľudia, ktorí pracovali vonku, niektorí majú povolenia počúvať správy zo zahraničia. Aj vo vládnucej vrstve je skutočné poznanie vonkajšieho sveta veľmi obmedzené.

Vedia obyvatelia KĽDR, že zomrel Michael Jackson?
Nie.

Vedia vôbec, že existoval?
Veľmi, veľmi málo ľudí v Severnej Kórei tuší, kto bol Michael Jackson. Drvivá väčšina ho nikdy nevidela, ani nepočula nijakú jeho pieseň.

Všeobecne sa o severokórejskom režime hovorí, že ľudia tam hladujú a zomierajú vo väzenských táboroch.
To je jedna stránka. Obyvatelia Severnej Kórey žijú aj normálne životy, deti sa hrajú na uliciach, cez víkend vidíte v parkoch pikniky. Platí však, že v KĽDR nenarazíte na tučného človeka. Režim robí povinné kampane a núti obyvateľov pracovať aj po bežnej robote. Potom stretávate ľudí, ktorí sú viditeľne veľmi unavení, bledí. Najhoršie je to v zime. Je chladno, majú málo jedla.

Kto sa má v Severnej Kórei dobre?
Ľudia v hlavnom meste Pchjongjang sa majú lepšie ako ostatní. Dobre sa darí aj tým, čo majú prístup k nejakej západnej mene. Môžu si totiž dovoliť kúpiť veci v obchodoch, ktoré takéto peniaze prijímajú. A pašeráci tovaru cez hranice si nežijú najhoršie, keďže poskytujú ľuďom to, čo chcú.

Čo nájdu obyvatelia KĽDR v obchodoch so zahraničným tovarom a čo v normálnych obchodoch?
V obchode so zahraničným tovarom je víno, pivo, alkohol, kúpiť sa dá aj televízor či kamery. Kupujúci musia preukázať identitu. Bežné obchody ani nie sú obchody, skôr akési distribučné strediská tovaru, ktorý nie je veľmi kvalitný.

Budovali ste britskú ambasádu v Pchjongjangu. Mali ste kontakty s ľuďmi?
Kontaktovali ma len tí, ktorí to mali povolené (smiech). Ináč to bolo príliš nebezpečné. Ak by som sa dal len tak s niekým do reči, niekto by sa zjavil. Pozorovali ma. Myslím však, že viacej možností malo ruské či čínske veľvyslanectvo.

Ako sa dá tráviť voľný čas v komunistickom štáte?
Mohol som relatívne voľne cestovať. Bol som s rôznymi mimovládnymi organizáciami. Mali sme pikniky. Niekedy sme chodili na koncerty, operu, cirkus. V Pchjongjangu je pomerne veľa reštaurácií. Je to svet s množstvom obmedzení, ale nie je to len čudesné, nepríjemné miesto. A v zahraničnej komunite, medzi ambasádami, sme si užili veľa zábavy.

Prečo je práve KĽDR takou izolovanou a tvrdou diktatúrou?
Je to kombinácia niekoľkých faktorov. Štát vznikol v súvislosti s vojnovým konfliktom v 50. rokoch. Západ sa o Severnú Kóreu potom dlho nezaujímal. Politická elita KĽDR je veľmi pyšná a presvedčená o správnosti svojej cesty. Zároveň je veľmi podozrievavá.

Americká ministerka zahraničných vecí Hillary Clintonová vyhlásila, že nemožno dovoliť, aby mala Severná Kórea jadrové zbrane. Nie je to však trochu čudné, keď vieme, že KĽDR ich už má?
Chápem, čo tým chcela povedať, ale teraz by sme sa mali skutočne zamerať skôr na to, čo robiť so stavom, ktorý tu už je. Staré prístupy nefungujú, ale priznávam, že neviem, aký by mal byť nový. Vylučujem vojnu. Určite sa treba pokúšať o otváranie viacerých informačných kanálov. Všetky tie správy o zdraví diktátora Kim Čong-ila a o jeho nástupcovi pochádzajú z takmer neoveriteľných zdrojov. O tom, čo si myslia predstavitelia režimu, nevieme takmer nič.

Vyšlo v denníku Pravda 20. 07. 2009