"Pred piatimi rokmi by sme ani poriadne nevedeli, čo sa v Sin-ťiangu deje," povedal mi Dru Gladney, profesor antropológie na Pomonskej vysokej škole v Kalifornii. Častý komentátor televízie CNN a ďalších veľkých médií tvrdí, že Ujguri chcú mať najmä osoh z hospodárskeho rastu. "To je problém, nie separatizmus menšín," tvrdí expert.

Bude násilie v čínskom regióne Sin-ťiang pokračovať?
Je to dosť možné. Nepokoje sa zatiaľ sústredili najmä do metropoly Urumči, kde žije asi len 10 percent Ujgurov. Tradične, keď sa v Sin-ťiangu niečo deje, je to na juhu. Tam sú Ujguri oveľa početnejší.

Majú Ujguri dôvod protestovať?
Sú znepokojení a netýka sa to len zásahu v Urumči. Ide to hlbšie a súvisí to s poklesom čínskej ekonomiky. Ten výrazne poškodil Ujgurov, najmä mužov, ktorí prišli o zamestnanie a nemôžu si ho nájsť.

Konflikt sa preniesol aj do etnickej polohy. Medzi sebou bojujú Ujguri a Chanovia.
To nie je problém toho, že Ujguri sú moslimovia, ako sa to niekedy interpretuje. Hlavnou otázkou tu nie ani separatizmus. Tieto dve veci len niekedy zvýrazňujú deliace čiary medzi etnikami. Ujguri majú jednoducho pocit, že Čína sa chváli svojimi hospodárskymi úspechmi, ale oni z toho nič nemajú a lepšie sa majú Chanovia, ktorí sa sem prisťahovali. Fakt však je, že Chanovia, ktorí sa už narodili v Sin-ťiangu, majú po ekonomickej stránke veľmi podobné problémy ako Ujguri. Chcú väčšiu časť koláča, ako v tejto chvíli dostávajú.

Takže nikto nie je spokojný?
Niektorým ľuďom sa darí, ale v súčasnej ekonomickej situácii ich nie je veľa. Niektoré analýzy prirovnávajú nepokoje v Sin-ťiangu k minuloročným demonštráciám v Tibete. Lepšiu analógiu vidím v tom, čo sa dialo v roku 1992 v Los Angeles, keď polícia zmlátila Afroameričana Rodnyeho Kinga. Odštartovalo to nepokoje, pretože v tom čase bola v Kalifornii zlá ekonomická situácia a objavilo sa tu napätie medzi menšinami (pri nepokojoch v Los Angeles zahynulo viac ako 50 ľudí, pozn. red.)

Peking obviňuje zahraničné ujgurské organizácie z násilia. Môže to by pravda?
Nepoznáme všetky podrobnosti, ale nepredpokladám to.

Majú vôbec nejaký vplyv medzi Ujgurmi v Číne?
Oficiálne kontakty nie sú povolené, ale predsa len ich vplyv rastie. Pomáhajú tomu moderné technológie. Čína zažíva "twitterovskú“ revolúciu. Twitter a ďalšie komunitné siete na internete poskytujú informácie. Nepokoje v Sin-ťiangu prepukli po bitke medzi ujgurskými robotníkmi v provincii Kanton. To je asi tak ďaleko ako Londýn od Istanbulu či Seattle od Miami. A zrazu je z toho medzinárodná udalosť.

To znamená, že pred desiatimi, pätnástimi rokmi by v Sin-ťiangu nevedeli, čo sa stalo v Kantone a my by sme poriadne nevedeli, čo sa deje v Sin-ťiangu?
Povedal by som, že ešte pred piatimi rokmi by sme to nevedeli.

Peking však tvrdí, že ujgurské organizácie ako Islamské hnutie východného Turkestanu sú napojené na Al-Kajdá. Podľa niektorých údajov však toto hnutie ani neexistuje. Kde je pravda?
Keby aj toto hnutie existovalo, v súčasných protestoch nehrá žiadnu úlohu. Toto je jednoducho výbuch nepokojnosti medzi ľuďmi. Trápia ich hospodárske a sociálne problémy, nie radikálny islam.

Čína je komunistický štát. Je islam pre režim problém?
Áno, ale nie výrazný. Ujguri nie sú hlavná moslimská menšina, najväčšia sú Chuejovia. Konflikty, ktoré vznikajú, sú málokedy spojené priamo s náboženstvom. Ako som vravel, ide skôr o ekonomickú stránku veci. Úlohu zohráva aj prisťahovalectvo väčšinových Chanov.

Hoci nechcete porovnávať udalosti v Tibete spred roka a teraz v Sin-ťiangu, nepokoje vznikli v citlivých oblastiach. Zmení to nejako politiku Pekingu smerom k menšinám?
Uvedomuje si tento problém, ale hlavnou starosťou režimu je, aby na každý náznak nespokojnosti reagoval rýchlo a potlačil ju. Jeden čínsky predstaviteľ odkázal Amerike, že ona si môže dovoliť dlho rokovať a pomaly dospieť k riešeniu. To však nie je možné v Číne, kde je priveľa ľudí.

Môžu etnické problémy nasmerovať Čínu až k rozpadu?
Určite nie. Menšiny v Číne nemajú takúto silu, nie sú hrozbou pre čínsku jednotu. Horšie je to s vnútornými problémami. Podstatný moment bude, ako sa Čína vyrovná s ekonomickým rastom. Ako ho dokáže usmerniť tak, aby z neho malo nejaký osoh čo najviac ľudí.

Vyšlo v denníku Pravda 09. 07. 2009