Ako využili rozšírenie Európskej únie pred piatimi rokmi štáty, medzi ktorými bolo aj Slovensko?
Do priestoru strednej a východnej Európy sa rozšírila demokracia, mier a prosperita. Tento proces by nebol taký, ak by tu neexistovala perspektíva európskej integrácie. Slovensko je v tom dobrý príklad. Pozrite sa na 90. roky. Vaša krajina vtedy odbočila z stredoeurópskeho modelu prehlbovania demokracie. Možnosť, že by ste sa sami vylúčili z členstva v únii, bola dostatočným impulzom na vytvorenie širokej demokratickej koalície, ktorá umožnila návrat na cestu do EÚ.

Spomenuli ste mier. Mali by sme tu bez EÚ nejakú vojnu?
Európska únia pomáha tlmiť konflikty medzi členskými krajinami. Je to dôležité, hoci to niekedy vnímame ako samozrejmosť. Lenže ak aspoň trochu poznáme dejiny Európy, tak vieme, že to mierové spolužitie tu nikdy medzi samozrejmosti nepatrilo.

Existujú však stále problémy v slovensko-maďarských vzťahoch.
Problémy zázrakom nezmiznú. Ak ste v únii, predsa existujú isté mantinely. Preto niekedy prirovnávam EÚ k rakúskej monarchii. Tá existovala aj preto, aby potláčala konflikty medzi malými národmi strednej a východnej Európy. Vyvažovala ich vzájomné vzťahy, ktoré boli neraz napäté. A teraz tieto funkcie plní EÚ.

Ak však únia v istom zmysle nahrádza rakúsku monarchiu, znamená to, že malé krajiny v tejto oblasti potrebujú nejakého rozhodcu zhora?
Môžete povedať, že to viete zvládnuť, ale v minulosti to tak nebolo. Európska únia neponúka totalitné impérium, ale dobrovoľnosť. Všetci tú úniu kritizujú a všetci sa chcú stať jej členmi. EÚ ponúka koncept spoločnej suverenity. Nie je to obmedzená suverenita sovietskeho typu. Ale ani totálna suverenita národného štátu, ktorá je v globalizovanom svete aj tak fikciou.

Lenže nikto sa nechce len tak vzdať suverenity.
Chápem to, len nedávno ste ju získali a teraz sa o ňu musíte deliť. Poľsko na tri storočia zmizlo z mapy Európy a zrazu je späť, tak sa chce presadiť.

Keby Slovensko a Maďarsko neboli členmi únie, boli by vzťahy medzi týmito štátmi ešte horšie?
Áno, predpokladám to. A veľmi sa toho bojím. Nemusíme chodiť po zlé príklady ďaleko. Pozrite sa, čo sa stalo v 90. rokoch v bývalej Juhoslávii.

Mohli by však skutočné aj domnelé historické krivdy medzi Bratislavou a Budapešťou vyústiť až do niečoho takého, čo sa stalo v Juhoslávii? Tam predsa bola občianska vojna, genocída.
Je to veľké varovanie. Je to len kúsok od vás. V krajinách bývalej Juhoslávie bol liberálnejší komunistický režim. Po páde železnej opony si všetci mysleli, že práve Juhoslávia sa najľahšie vyrovná s prechodom na demokraciu. Vieme, ako sa to zvrhlo. Na únii je dobré, že otvára hranice. EÚ tiež dáva rámec pre práva menšín. Na predchádzaní konfliktom je predsa založená celá filozofia únie. Po druhej svetovej vojne si Nemci a Francúzi povedali, že za jedno storočie viedli tri vojny. Tak sa nedalo pokračovať. Môže sa zdať prízemné, že teraz všetci hovoríme o nejakých normách či spoločnom trhu. Ale aj to sú nástroje tej filozofie. Čím viac budeme prepojení, tým menej dôvodov na sváry budeme mať.

Bude teda únia vstupovať výraznejšie do slovensko-maďarskej diskusie?
Povedal by som, že by mohla, ale dotknuté krajiny si to pravdepodobne nebudú želať. Pokušenie nacionalizmu práve v čase hospodárskej krízy, ktorá tu je, je veľké. Politici môžu siahnuť k argumentom, že za všetky problémy môže niekto iný. Najlepšie nejaký sused, ktorý nám niečo vzal či nám ukrivdil. Pokušenie bude určite rásť s príchodom Viktora Orbána k moci. Aj preto, že Maďarsko je zasiahnuté krízou veľmi silno. Keď v 90. rokoch hral slovenský premiér Vladimír Mečiar protimaďarskou kartou, na druhej strane bolo prosperujúce Maďarsko s umiernenou vládou ľavého stredu. Súčasný slovenský predseda vlády Robert Fico môže hovoriť, že Slovensko je na tom tisíc ráz lepšie ako Maďarsko a môže to byť aj pravda. Lenže je potrebné to takto vykrikovať? V prípade, že príliš veľa politikov v EÚ stratí pocit zodpovednosti a spolunáležitosti, budúcnosť únie nemusí byť ružová. Jednoducho nemôžeme brať EÚ ako samozrejmosť.

Jacques Rupnik (58)
Francúzsky politológ, ktorý sa zaoberá strednou a východnou Európou. Pracoval ako poradca prezidenta Václava Havla a je poradcom Európskej komisie. Riaditeľ výskumu v Nadácii pre politické vedy v Paríži. Autor viacerých kníh. Posledná má názov Příliš brzo unavená demokracie.

Vyšlo v denníku Pravda 30. 04. 2009