Vstup do NATO si v bojových podmienkach v marci 2004 mohli vyskúšať slovenskí vojaci v Kosove. Velil im v súčasnosti už podplukovník Ján Parimucha. Teraz je veliteľ 12. mechanizovaného práporu v Nitre, kde sa vojaci pripravujú na zahraničné misie.

Podplukovník Ján Parimucha je v armáde už 22 vrokov. Foto: Pravda-Ivan Majerský

Práve v čase, keď ste velili slovenským vojakom v rámci jednotiek KFOR v Kosove, sme vstúpili do NATO. Zmenilo sa pre vás niečo?
Do Kosova som prišiel v októbri 2003. Človek tam nepociťoval, či jeho štát a armáda patria priamo do NATO alebo nie. Išlo o to, aby sme dokonale dokázali spolupracovať. Nikto sa tam nepozeral, či sme v aliancii, alebo tam budeme v budúcnosti. Pozerali sa na naše výsledky.

Takže z vášho pohľadu ako vojaka bol vstup už iba potvrdením stavu, ktorý sme si zaslúžili?
Samozrejme, keď sa Slovensko stalo 29. marca 2004 plnoprávnym členom Severoatlantickej aliancie, zastupoval som v Kosove Ozbrojené sily Slovenskej republiky. Pôsobili sme tam ešte v rámci spoločného česko-slovenského práporu. Kolegovia i nadriadení mi blahoželali. Mali sme spoločný nástup práporu, prišiel veliteľ KFOR. Vtedy slovenskí vojaci cítili podporu členských krajín.

Tešili ste sa?
Najväčšiu radosť mali naši českí kolegovia. Boli sme na jednej základni a pripravili nám deň vstupu Slovenska do aliancie. To si veľmi rád pripomínam.

Ako to vyzeralo?
Neboli to, samozrejme, nejaké bujaré oslavy. Na základni Šajkovac platil suchý zákon. Išlo najmä o to, aby slovenskí vojaci mali na tento deň spomienku. Veď sme vstúpili do aliancie a oni už vtedy boli nasadení mimo domova.

Slovenskí vojaci mali v tom čase za sebou tiež krst ohňom. Tesne pred vstupom do NATO zažili v Kosove veľké nepokoje.
Presne tak, bolo to v marci 2004. Zomlelo sa to zo dňa na deň. Veliteľstvo poslalo slovenských vojakov na pomoc švédskym alebo fínskym jednotkám. V tom čase bolo Slovensko jedinou krajinou v rámci KFOR, ktorá mala v Kosove ťažké obrnené vozidlá pechoty. Mohli sme ich nasadiť proti demonštrantom, zastrašiť ich, ukázať im, že sme tu. Ja som všetkých svojich vojakov nevidel takmer dva týždne. Chodil som medzi nich do terénu, zisťoval zranenia. Nasadzovali nás tam, kde bolo treba. Nerád spomínam na tie chvíle, ale sme profesionálni vojaci. Keď dostaneme nejakú úlohu, plníme ju. Mal som tú česť, že som mal v Kosove vychovaných vlastných chlapcov z môjho bývalého trebišovského útvaru. V ťažkých chvíľach som videl, kto je skutočný vojak a kto nepatrí do armády.

Takže vám to pomohlo?
Po misii vonku sa vojak stáva skutočným profesionálom. Tu v Nitre mám ľudí, ktorí odchádzajú do najťažšej operácie pod hlavičkou NATO, do Afganistanu. Dostali výcvik na také veci, ktoré tam ani možno nebudú plniť. Dúfam, že im to tam uľahčí prácu.

Keď ste sa vrátili z Kosova, viem, že náčelník generálneho štábu Ľubomír Bulík vám povedal, že vaša misia sa neskončila.
Áno, povedal mi, že bude pokračovať na Slovensku. V Nitre som veliteľ mechanizovaného práporu. Museli sme potvrdiť, že sme spôsobilí na riadenia operácií v prostredí NATO. Táto mechanizovaná práporná skupina, čo je najväčšie bojové účelové zoskupenie s počtom približne tisíc ľudí, je ,,combat ready“ - pripravená bojovať - a plniť úlohy v rámci aliancie.

Ako vyzerá konkrétna spolupráca v NATO?
Minulý rok sme v piatich etapách trénovali s americkými vojakmi. Výcvik sa skončil plánovaním a riadením boja v zastavaných oblastiach. To je pre Slovákov stále niečo nové.

O slovenských vojakoch sa i niektorí politici vyjadrili, že sú to len stavbári a podobne. Vy hovoríte, že ste pripravení na boj. Mohli by sa teda slovenskí vojaci priamo zapojiť do bojových operácia NATO v Afganistane? Česi tam majú napríklad jednotku na „lov“ teroristov.
Treba si uvedomiť, že každý útvar má svoju úlohu, podľa cieľov a úloh. Máme aj také jednotky, ktoré môžu bojovať. Jedna vec sú politické rozhodnutia, ktoré ja nemám čo komentovať a hodnotiť. Na druhej strane tu mám pripravených ľudí.

Čo od nás NATO ako do pomerne malej krajiny s relatívne malou armádou očakáva?
V rámci aliancie sa vytvárajú spoločné jednotky. Tie budú plniť špecifické úlohy. Zo Slovenska nikdy nevyrazia dve-tri mechanizované brigády. Od nás sa očakáva, že budeme prispievať a zúčastníme sa na veciach vtedy, keď to bude potrebné.

Ste 22 rokov v armáde. Začali ste vo Varšavskej zmluve a ste v NATO. Čo vám to prinieslo?
Počas Varšavskej zmluvy sme boli v posádkach, maximálne sme išli do vojenského výcvikového priestoru Lešť, kde sme prežili päť-šesť týždňov a poriadne tam premrzli. Svet sa odvtedy úplne zmenil. Máme zabudované notebooky v bojových vozidlách pechoty a ľudia chodia do zahraničných operácií, na misie. NATO je pre Slovensko dáždnik. Keď prší, sme v suchu.

Vyšlo v denníku Pravda 28. marca 2009