Barack Obama sa pri riešení problémov sveta vracia ku klasickej diplomacii. „Obama verí v spoluprácu, stará sa o to, čo poviete, počúva. Za to chce príspevok v podobe nápadov, ľudí a peňazí,“ povedal m na mi na konferencii Globsec 2009 Američan John Hulsman z Nemeckej rady pre zahraničné vzťahy v Berlíne. Hulsman je autor knihy Etický realizmus: Vízia pre úlohu Ameriky vo svete.

John Hulsman. Foto Keith Hughes

Barack Obama ponúka ruku tým, čo otvoria zovretú päsť. Je to nová zahraničnopolitická stratégia?
Oproti Georgeovi Bushovi určite. Jedna z najzaujímavejších debát, ktoré viedol Obama počas primárok, bola, s kým vo svete by mal hovoriť. Zahraničná politika však nie je o tom, že vediete rokovania s Kanadou. Je to o tom, že sa rozprávate s tými, čo s vami nesúhlasia. Robíte to preto, aby bol svet stabilnejšie miesto. USA predsa viedli rozhovory so Stalinom a s Mao Ce-tungom, ktorí boli zodpovední za oveľa horšie genocídy ako ktokoľvek dnes. Toto je návrat k diplomacii starej školy. Musíme hovoriť s tými, ktorí sú súčasť problému. Ako môžeme vyriešiť iránsky jadrový program, keď sa nebudeme rozprávať s Teheránom? Ako môžeme vyriešiť izraelsko-palestínsky konflikt, keď nebudeme hovoriť s Hamasom?

Hamas je teroristické hnutie. Za akých podmienok sa s ním dá rokovať?
Začnete na úrovni nižšie postavených diplomatov. Tých môžete kedykoľvek vyhodiť, to sú náklady, ktoré si môžete dovoliť. Musíte mať však priame kontakty. Dlho som v Spojených štátoch robil na iránskej otázke v spolupráci s Nemcami. Nemohol som sa stretnúť s Iráncami pre obmedzenia, ktoré sú medzi dvoma štátmi. Musel som preto volať Nemcom do Iránu prostredníctvom zabezpečenej nemeckej linky. Potreboval som vedieť, ako vyzerala reč tela na rokovaniach s Iránom. Ak chcete niečo riešiť, musíte byť s tými ľuďmi v jednej miestnosti. Vidieť, ako sa správajú, aký je ich tón hlasu, kedy prevracajú oči, kedy sú ironickí, kedy vážni. Preto na nižších stupňoch rokovaní treba hľadať spoločné záujmy. Napríklad s Hamasom: Ako sa dá zabezpečiť skončenie bojov, ktoré bude trvať viac ako niekoľko minút. Všetko v histórii fungovalo na osobných kontaktoch. Tak to musí byť aj teraz.

Lenže iránsky prezident Mahmúd Ahmadínedžád povedal, že Amerika sa má najprv ospravedlniť za zločiny, ktoré spáchala na iránskom ľude.
Áno, áno. A ja chcem ospravedlnenie za to, že pripútali našich diplomatov k radiátoru. To však nikam nevedie. Nie je tu len Ahmadínedžád. Aj v Iráne funguje politický systém. S čím viac ľuďmi budeme hovoriť, čím viac informácií budeme mať, tým lepšie. Toto je diplomacia.

USA sú hlavnou svetovou mocnosťou. To je však aj záťaž. Veď i Obamovi budú všetci hovoriť, že má veci vyriešiť, ale zároveň budú tvrdiť, že to nemá robiť takto.
Spojené štáty zostanú vo svete určite ešte istý čas v pozícii prvé medzi rovnými. Sú tu však aj iné mocnosti. Musíme medzi nimi manévrovať a získať si ich pre spoločné záujmy. Pozrite sa na Čínu a Západ. Kto chce najviac, aby sa kapitalistický systém v kríze udržal? No predsa Čína! Keď Američania prestanú nakupovať, kto prehrá? Čína!

Kto je však ochotný pomáhať Obamovi? Keď začal hovoriť o zvýšení počtu vojakov v Afganistane, ani európski spojenci sa netvárili nadšene.

Obama prináša to, čo Európa chcela. Je ochotný počúvať. Lenže na to, aby niečo dokázal, bude potrebovať praktickú pomoc. To je tá zmena. Ak má Amerika menej sily, potrebuje pomoc. Kto však na to dorástol? Aliancie sú o znášaní rovnakého rizika. Obama, ministerka zahraničných vecí Hillary Clintonová, generáli povedia, že musíme posilniť vojenskú stránku misie, chrániť ľudí, budovať civilné projekty, nebombardovať svadby a ukázať Afgancom, že sme lepší ako Taliban. Sme schopní to urobiť a všetci s tým súhlasia.

Kde je teda problém?
Keď z Európy, špeciálne z Nemecka, príde odpoveď, že nepošlú svojich vojakov na juh Afganistanu. V NATO však nepotrebujeme strážiť New Jersey. Holanďania, Kanaďania, Briti, Američania na seba berú ťažké obete. Nemci tvrdia, že spacifikovali sever Afganistanu, čo je len ich sen. Urobila to CIA v spolupráci s miestnymi lídrami. Nie Nemci či mimovládne organizácie. Žiadame zapojenie a Nemci povedia: Naša história je zložitá, ľudia to nechcú, blížia sa voľby. Každé strategické rozhodnutie je predsa zložité. Ak však Amerika bude počuť len samé nie, bude uvažovať nad tým, či má spolupracovať. V Afganistane bolo všetko podľa medzinárodného práva, USA išli do OSN, zapojili domácich, zapojili medzivládne skupiny, zapojili spojencov. Európa sa nemôže stále skrývať za zlý príklad Iraku, a tak nerobiť nič. Obama verí v spoluprácu, stará sa o to, čo poviete, počúva. Za to chce príspevok v podobe nápadov, ľudí a peňazí. Bez toho nemôžu vzťahy fungovať.

Vyšlo v denníku Pravda 21. 02. 2009