"Nemôžem mlčať, keď sa niečo deje. Aj keď sa to týka islamu, mojej viery. Slobodu som si nevybojovala, dostala som ju. Ako by som sa jej mohla obrátiť chrbtom?" hovorí Irshad Manji. Autorka knihy Problém s dnešným islamom sa zúčastnila konferencie Fórum 2000 v Prahe. Narodila sa v Ugande, prišla do Kanady a teraz žije v New Yorku.

Irshad Manji. Foto: Ja

Pre vaše názory sa vám vyhrážajú smrťou, na oknách bytu máte nepriestrelné sklá. Desia vás tieto hrozby?S mojou matkou sa o tom rozprávame každý týždeň. Nemá však osobných strážcov. Odmietam dať svojim nepriateľom muníciu v podobe môjho strachu. Bolo by to ich víťazstvo. Keď toto hovorím, ľudia, ktorí ma majú radi, mi pripomínajú, že je to síce úžasné, ale bude to zbytočné, keď budem mŕtva. Ja vravím, že nebudem zbytočná, ani keď budem mŕtva. Možní teroristi či vrahovia ma môžu zabiť, ale keď zomriem, keď ma dopichajú alebo zastrelia, iba tým rozšíria moje myšlienky. Začne sa o ne zaujímať ešte viac ľudí. Veľmi dobre si uvedomujem, že ma možno zabijú, ale nemusím sa nechať ovládať strachom. A je tu aj ďalšia vec, ktorú hovorím tiež svojej matke.

Aká?
Vravím: Pozri mami. Sme utečenci a žijeme v slobodnom svete. Keď sme prišli do tejto nádhery, slobodu sme dostali. Nemuseli sme o ňu bojovať, ísť do vojny ani o ňu žiadať. Každý deň za to môžeme ďakovať Bohu a pýtať sa, čím sme si ju zaslúžili, ako jej môžeme byť hodní. Ako by sme sa mohli otočiť slobode chrbtom? Bolo by nezodpovedné nevyužiť tento dar, o ktorom stovky miliónov moslimov a tiež nemoslimov môžu len snívať. A moja mama ma počúva, prikyvuje a hovorí: Áno, ale...

Takže je to nekonečná diskusia.Určite. Lenže ja skutočne musím robiť to, čo robím. Ináč by som nemohla spávať. A teraz, napriek vyhrážkam smrťou, spím veľmi dobre.

Nehovoríte si teda, že by bolo lepšie žiť pokojný život?
Nie. Prečo? Mala by som menej stresu? Myslím si, že ani nie. Svedomie by ma stále hrýzlo, pretože by som mlčala, kým iní zneužívajú svoju moc a porušujú ľudské práva. Aj keď sa nás zlé veci okolo netýkajú, nezmiznú. Keď sme prišli z Ugandy do Kanady, chceli sme ísť do Montrealu. Imigračný úradník sa pýtal, prečo práve tam. Moja matka sa bála, že nás zástupca vlády vypočúva a ona mu musí odpovedať správne. V inom prípade nás deportujú. Poznali sme len diktatúru z Ugandy. Ten úradník nám povedal, že vidí hrôzu v našich očiach, ale že sme v Kanade a nie v režime Idiho Amina, že nás nevykopne z krajiny. Len nás chcel láskavo upozorniť, že moja mama, moje dve sestry a ja sme oblečené do tropického počasia. Bol však október a smerovali sme do jedného z najchladnejších miest na svete. Potom sa nás spýtal, či sme niekedy v živote videli sneh. Moja mama, stále nie celkom chápajúc, že úradník nám chce v skutočnosti pomôcť, odpovedala: Nie nevidela, ale už sa neviem dočkať. Nakoniec nás poslal do Vancouvru, ktorý bol podľa neho najbližšie k tropickému počasiu v Kanade. Ten imigračný úradník, ktorý mal práce vyše hlavy, bol zle platený a mohol si vybrať, že sa nebude o nič starať. Ale neurobil to. Zaujímala ho budúcnosť troch malých dievčat. Netýkalo sa ho to, ale konal. Podľa mňa je to poučenie, ktoré si môžeme zobrať všetci. Lebo život nie je dokonalý, ale urobím aspoň, čo je v mojej moci. Nikto z nás nedokáže zmeniť len tak svet, vyriešiť všetky jeho problémy. Ale Boh nám dal každému niečo do vienka. V mojom prípade je to, že sa vyjadrujem otvorene a mám dostatočnú hrošiu kožu na to, aby som bola schopná prijať aj tvrdú kritiku a zvládnuť to. Ako by som mohla pchať hlavu do piesku? Ako by som mohla mlčať?

Koľko ste mali rokov, keď ste prišli do Kanady?Štyri.

Kedy ste si ste si uvedomili, že ste v slobodnej krajine?Pamätám si tú chvíľu. Mala som asi deväť rokov. Môj otec mal násilnícku povahu. Bil moju mamu a deti. Jedného večera bola mama v práci a on začal vykrikovať, že ju zabije, keď sa vráti. Už som bola chorá z toho, čo sa u nás deje. Tak som otcovi povedala: Viem, že žijeme v krajine, kde môžem zavolať políciu a sociálnu službu, ak sa len dotkneš mamy. Bol taký zaskočený, že reagoval jediným spôsobom, akého bol schopný. Ešte väčším násilím. Začal ma naháňať s nožom v ruke. Vybehla som po schodoch a cez strešné okno som sa vyškriabala na strechu domu. Tam som strávila celú noc a pozorovala okolie, susedov. Na tej streche som si uvedomila, a teraz to poviem slovami dospelého človeka, nie dieťaťa, ktorým som vtedy bola. Takže som si uvedomila, aká šťastná som, že žijem v otvorenej spoločnosti. Že na každom jednom človeku záleží. Prečo? Lebo všetci sa podieľame aspoň trochu na veľkých príbehoch. Preto má každý z nás hlas a možnosť voľby, nie sme predurčení len na to, aby sme hrali úlohu obetí. To bol ten moment, keď som sa rozhodla, že musím nájsť únikovú cestu od násilia, ktoré sa odohrávalo pod strechou, na ktorej som sedela.

Našli ste ju?
Stalo sa ňou vzdelanie. Koľko malých dievčat ako som ja, ale aj chlapcov, má pocit, že sú v pozícii, keď nemôžu vystúpiť z bludného kruhu, v ktorom už boli ich mamy, staré mamy... A je to aj preto, že je rozdiel medzi vzdelávaním a indoktrináciou. V kanadských verejných školách ma učili, ako používať hlavu slobodne. V islamskej škole – madrese - to bolo indoktrinácia. Neboli sme v Saudskej Arábii či Pakistane a napriek tomu nás učili, že hlavu používať nemáme.

Je ťažké kritizovať vlastné náboženstvo? Myslím tým, či je ťažké kritizovať niečo, v čoho základy veríte?
Mám dobrú židovskú priateľku, volá sa Sandi DuBowski. V roku 2001 natočila film Trembling Before G-D o homosexuálne orientovaných ľuďoch medzi ortodoxnými židmi. Bola to veľmi citlivá téma. Stretli sme sa v New Yorku, bolo to v čase, keď sa mi naozaj niekto stále vyhrážal a už to na mňa doliehalo. Pýtala som sa Sandi, ako sa s podobnými situáciami vyrovnáva. Ona sa na mňa len nechápavo pozrela a povedala mi, že síce dostáva veľa kritických ohlasov, ale nikto je nepíše, že ju zabije. To bol moment, ktorý mi pripomenul, že musím ďalej bojovať za otvorenejšiu moslimskú spoločnosť.

Ako si ju predstavujete?
Nežiadam vôbec nikoho, aby súhlasil s mojimi názormi alebo aby súhlasil s mojím výkladom Koránu. Nie je dôležité, aby mi niekto prikyvoval. Dôležité je, aby so mnou nesúhlasili civilizovane. Ľudia v islame, kresťanstve aj judaizme veria, že len u Boha je skutočná pravda. Preto vytvárame spoločnosti, v ktorých si dovolíme nesúhlasiť s názorom druhých. Je to vlastne prejav viery. Rovnako je jej prejavom oddelenie náboženstva od štátu. Vysvetľujem najmä mladým moslimom, že sekularizmus, ktorý nie je ateizmus, znamená pokoriť sa pred Bohom. Lebo Boh je Boh, my ním nie sme. Ak sa ja podrobím pred tými, ktorí sa mi vyhrážajú pre moje názory, zradila by som vieru, lebo by som im dala Božiu moc.

Nie všetci moslimovia sú teroristi, ale všetci teroristi sú moslimovia. Čo vy na to?
Viete, že autor tejto poznámky je moslim? Bol to, myslím, šéf najväčšieho arabského denníka v Londýne. Dnes je to viac pravdivý ako nepravdivý výrok. Samovražedné atentáty boli špecialitou tamilských bojovníkov na Srí Lanke, ktorí si na ne často najímali hinduistov. Pravda je, že keď dnes počujeme o terorizme, veľmi často sú za tým moslimovia. Dokonca sa k tomu hrdo hlásia. A tak vypláva na povrch rozdiel medzi umiernenými moslimami, ktorých má Západ tak rád, a reformne orientovanými moslimami. Prví síce odmietajú násilie, ale zároveň tvrdia, že v ňom náboženstvo nehrá úlohu. To je nečestné, veď sami teroristi tvrdia, že hrá. Umiernení moslimovia budú argumentovať, že teroristi sa dali iba zmanipulovať. Určite, ale v ich skutkoch je prítomný náboženský symbolizmus. Odmietať to je nielen nečestné, ale aj nebezpečné. A prečo to robia? Lebo keby to pripustili, museli by dovoliť možnosť interpretácie islamu a zrazu by sa dostali k tomu, že v teroristických činoch hrá náboženstvo rolu. Pre umiernených moslimov je však islam dokonalý, nemôžeme sa ho dotknúť.

A čo reformne orientovaní moslimovia?
My sa chceme dotknúť islamu. Tak ako to urobili so svojimi náboženstvami kresťania a židia. Že islam nemôže byť prepísaný? Ale ja o tom predsa nehovorím. Hovorím o uvažovaní o ňom. V Koráne je množstvo pasáží, ktoré hovoria o kritickom myslení.

Nemáte problém povedať, že existuje islamský terorizmus? Pýtam sa preto, že v atmosfére politickej korektnosti sa takéto vyjadrenia už pomaly zakazujú.
Islamských teroristov nerobí islamskými teroristami to, že sú moslimovia, ale to, že niečo robia v mene náboženstva. Takisto môžeme pokojne hovoriť o kresťanskom terorizme, keď nejaký fundamentalista zastrelí doktora, ktorý vykonáva interrupcie. Ľavicoví liberáli, a ja pochádzam s ľavicového prostredia, si sami robia medvediu službu, keď nechcú hovoriť o islamskom terorizme. Máme byť otvorení, ale nemáme hovoriť o tom, čo je viditeľné? Čo je to za myslenie?!

Na Slovensku ešte nie je veľa moslimov, ale už sa vynárajú debaty aj o tom, či stavať mešity. Ako sa k tomu postaviť?
Pluralista moslimovi povie, že nesúhlasí s jeho názormi a nepresvedčili ho jeho argumenty, ale privíta ho v slobodnej spoločnosti. Relativista moslimovi povie, že si nemôže dovoliť nesúhlasiť s jeho pravdou, lebo má rovnako cenu ako iná pravda, ale on ani nevie, či má sám nejakú pravdu. Pri takomto prístupe je jednoduché použiť vlastnú pravdu ako kladivo voči názorom iných. Moslimovia sa musia naučiť oddeliť kultúru od viery. Islam ničí arabská kmeňová kultúra, kód cti, ktorý presadzuje. Potom dochádza k potláčaniu práv žien, takzvaným zločinom zo cti, vraždám zo cti. Žiadna slobodná krajina toto nemôže tolerovať. To nie je útok na islam. Moslimom by malo byť umožnené na Západe praktikovať ich náboženstvo, aj postavenie mešít. Ale nemôžu robiť veci, ktoré idú proti slobodnej spoločnosti. Nemusia meniť vieru, ale musia zmeniť kultúru, na kultúre nie je nič sväté, vytvoril ju človek.

Irshad Manji

Narodila sa v Ugande v roku 1968. Keď mala štyri roky, jej rodina ušla pred diktatúrou Idiho Amina do Kanady. Pracovala ako novinárka, filmárka a angažovala sa politike. V roku 2004 je vyšla kniha The Trouble with Islam Today (Problém s dnešným islamom). Dielo preložili do viac ako 30 jazykov, naposledy do slovinčiny. Manji v knihe opisuje, ako sa odmieta pripojiť k armáde robotov, konajúcich v mene Boha. Za jej názory sa jej mnoho ráz vyhrážali smrťou. Spolupracuje s Európskou nadáciou pre demokraciu v Bruseli a vyučuje na Newyorskej univerzite.

Vyšlo v denníku Pravda 25. 10. 2008