"Sto miliónov nespokojných Číňanov nezastaví nič. Vláda preto tvrdo potláča náznak akýchkoľvek protestov," tvrdí český novinár Tomáš Etzler, ktorý spolupracuje so CNN a Českou televíziou. Peking síce počas olympiády dal možnosť ľuďom protestovať, žiadnu demonštráciu však nepovolil. V Číne prestali platiť voľnejšie pravidlá pre prácu zahraničných novinárov, ktoré pre hry krajina uvoľnila, vláda ich však vzápätí obnovila. Etzler mi poskytol rozhovor v Prahe na konferencii Fórum 2000.

Tomáš Etzler. Foto: Ja

Počas olympiády bolo možné čínske úrady požiadať o konanie demonštrácie. Ako to fungovalo?
Žiadna žiadosť neprešla.

Ako teda reaguje Peking na prejavy nespokojnosti?
S obavami. Na akýkoľvek protest, na akýkoľvek náznak demonštrácií a prejavy disidentov reaguje s obavami, a preto agresívne. Samotná čínska vláda však uznáva, že v roku 2007 bolo v krajine 75-tisíc prípadov sociálnych nepokojov, najmä na vidieku. Peking sa toho veľmi bojí. V súvislosti s nepokojmi trestá každú známku organizovanosti, aj keď sa nespokojenci dávajú dokopy len na internete. Okamžite ich zatknú. Podobne sa organizovali roľníci, ktorí sa chceli brániť proti zaberaniu pôdy. Ich vodca skončil za mrežami a v priebehu dvoch dní ho odsúdili na dva roky ťažkých prác. Lenže to sa ani nedá nazvať verdiktom, pretože súd sa nekonal. Do pracovných táborov vás až na 12 rokov môže poslať miestny komunistický výbor len tak. Je to fraška. Čínska vláda má z toho obrovský strach. Keby sa totiž do nejakých protestov zapojilo 100 miliónov ľudí, čo ich zastaví? Vôbec nič.

Vidíte rozdiel medzi čínskymi komunistami a komunistami v bývalom sovietskom bloku v strednej a východnej Európe?
Ideologicky pravdepodobne medzi nimi veľký rozdiel nie je. Čínski komunisti dnes už používajú komunizmus hlavne ako nástroj udržania sa pri moci. Ak sa pozriem na myšlienky komunizmu, tak by mal chrániť robotníkov. Robotníci v Číne možno pracujú v najhorších podmienkach na svete. Sú zle platení, nemajú zdravotné poistenie, nemôžu sa združovať v odboroch. Je to úplne postavené na hlavu. Hovorí sa, že Čína si vzala to najhoršie z komunizmu aj kapitalizmu, z tvrdého kapitalizmu Anglicka v 19. storočí. Čínska vláda aj má nápady, ako zlepšiť postavenie ľudí. Keby by to však malo čo len trocha narušiť jej pozíciu absolútnej moci, tak neurobí nič.

Lenže čínsky model, najmä pre hospodársky rast, bez ohľadu na politiku Pekingu, svet určite aspoň do istej miery obdivuje. Môže byť príťažlivý aj pre iné krajiny? Príťažlivejší ako demokracia?
Myslím si, že áno. Je to preto, že spojenie komunistickej ideológie a kapitalizmu, systém, ktorý by sa dal nazvať štátny kapitalizmus, v Číne zatiaľ funguje. Keď s touto myšlienkou pred tridsiatimi rokmi prišiel čínsky líder Teng Siao-pching, mnoho ekonómov tvrdilo, že to nemôže fungovať. Svet potom videl najväčší hospodársky rast v histórii nejakej krajiny. Z absolútne zúboženého štátu sa stala v mnohých oblastiach rozvinutá ekonomika. Áno, aj keď to znie zle, čínskym komunistom na tom niečo skutočne funguje. Bude to model pre iné krajiny? Možno pre nejaké áno. Nie som úplne presvedčený o tom, že demokracia, tak ako ju poznáme na Západe, môže byť fungujúci systém všade. Priznám sa, že mám pochybnosti aj v súvislosti s Čínou. Žije tam 1,3 miliardy obyvateľov, množstvo etnických skupín. Niektoré štáty môžu vidieť čínsky projekt ako atraktívnu alternatívu demokracie. Otázkou pre Peking však stále je, či to všetko vydrží.

Nemusí?
Je tu niečo, čím sa čínsky komunizmus určite líši od východoeurópskeho. Číňania môžu cestovať. Vidia svet. Zatiaľ im doma neprekáža, že majú cenzurovaný internet či blokované televízne stanice, nemajú veľký problém s tým, že sa nedostanú k všetkým informáciám. Azda príde čas, keď im to bude prekážať, keď budú chcieť všetko. K tomu však nedôjde tak skoro, pravdepodobne až o niekoľko generácií.

Ako vyzerá z vašej skúsenosti práca novinára v Číne?
Čína je pre novinára neuveriteľne zaujímavý štát, ktorý žije veľmi rýchlo, bola tam olympiáda. Na druhej strane som ako žurnalista pôsobil v 40 či 50 krajinách sveta a Čína je z hľadiska novinárskej práce najhorší štát, kde som bol. Teraz som sa vrátil z Pakistanu. Keď tam niečo potrebujete, rozhovor s hovorcom armády či politológom, za 20 – 30 minút som to mal. V Číne na také niečo môžete zabudnúť, trvá to tam dva až tri mesiace. Chcete nejaké interview? Musíte odovzdať životopis, profil spoločnosti, pre ktorú robíte. Otázky dopredu sú samozrejmosť. Potom im nefunguje fax a stratia žiadosť. Posielate im to všetko znovu. Je to úplne vyčerpávajúce.

Mali ste problémy s úradmi?
Sledujú mňa aj mojich kolegov. V Číne ma už deväť ráz zatkli. To však nie je nič výnimočné, keď ste novinár. To je normálna vec. Všetci novinári, ktorých poznám, už boli zadržaní, zhabali im materiály. Odpočúvajú nás. Stretol som sa minule so šéfredaktorkou magazínu Newsweek. Sadli sme si do reštaurácie, vypli mobily a vybrali z nich batérie. Keď sa rozprávame v redakcii o nejakých citlivých veciach, pustím nahlas hudbu, vyjdem na balkón a šepkám. Okrem toho úrady teraz uplatňujú taktiku, že vám síce dajú pokoj, ale idú po vašich zdrojoch. Moja pôvodná prekladateľka dala výpoveď po tom, čo sa jej vyhrážala tajná polícia. Mala zaujímavú prácu, na čínske pomery veľmi dobrý plat, ale jednoducho sa bála.

Takže pociťujete zodpovednosť aj za ľudí, s ktorými sa stretávate?
To je prvoradé. Bezpečnosť týchto ľudí. Nijaká reportáž, aj keby mala vyhrať nejaké ocenenie, sa nedá merať zničenými ľudskými životmi. Raz ma zatkli, keď som pracoval na príbehu severokórejských utečencov. Ani som o tom nehovoril. Predtým totiž zadržali štyroch utečencov. Snažil som sa do toho zapojiť českú a americkú ambasádu, Európsku úniu, Human Rights Watch, Amnesty International. Po troch mesiacoch som sa dozvedel, že tí utečenci sa dostali do Južnej Kórey. Chcel som publikovať, ako sa ku mne správala čínska polícia, ale mohol som niečo robiť, až keď tí ľudia boli v bezpečí. Sú to fakt nervy.

Vyšlo v denníku Pravda 18. 10. 2009