,,Diktátora Augusta Pinocheta som vyzval priamo. V televízii,“ povedal mi Ricardo Lagos, ktorý patril k lídrom opozície, ktorá v Čile bojovala proti režimu. V rokoch 2000 – 2006 bol Lagos čílskym prezidentom.

Čo vás priviedlo k tomu, aby ste sa Pinochetovi postavili? Bolo to ťažké rozhodnutie?
Nebolo jednoduché presvedčiť ľudí, že musíme ísť proti režimu spoločne. V opozícii boli rôznorodé skupiny, tak to v demokracii chodí. Jedni boli radikálnejší, iní zase volili umiernenejšiu cestu.

Báli ste sa?
Boli momenty, keď človek cítil, že je v nebezpečenstve. Keď ste však v centre zápasu, ani si to neuvedomujete.

Prichádza ten pocit ohrozenia neskôr?
Možno aj áno. Teraz na to už môžem len spomínať. Keď som bojoval, nepripúšťal som si to, lebo inak by som nemohol nič dokázať. Nebol by som schopný spolu s ostatnými urobiť to, čo bolo potrebné urobiť, teda skončiť Pinochetovu éru.

Ako si spomínate na prezidenta Salvadora Allendeho, ktorého zabili pri prevrate v roku 1973?
Celý svoj život bol politik, ale aj odvážny človek, ktorý sa nebál ísť vlastnou cestou. Pre mňa bol demokrat, aj keď sa snažil v krajine presadzovať niektoré socialistické opatrenia.

Nesmerovalo by Čile s Allendem na čele k podobnému typu komunistického režimu, aké boli typické pre sovietsky blok?
Nemyslím si to. Nesúhlasím s ľuďmi, ktorí tvrdia, že Allende viedol krajinu k nejakej forme totality a diktatúry. Priznávam však, že to nikto nemôže povedať úplne jednoznačne.

Nakoľko je dedičstvo režimu Augusta Pinocheta prítomné v čílskej spoločnosti?
Ja ho tam už nevidím. Čile sa vyvíja demokratickým smerom, tak ako bolo tradíciou v našej krajine. Samozrejme, že tí, ktorí trpeli, nemôžu na režim zabudnúť.

A čo tí, ktorí Pinocheta stále obdivujú?
Takí už prakticky neexistujú.

V zahraničí určite sú. Nie je problém stretnúť sa s názorom, že Pinochet bol síce autoritatívny vodca, ale pre ekonomiku krajiny urobil veľa dobrého.
Na pravej strane politického spektra sa sympatizanti nájdu, ale podľa mňa je to len preto, že majú skreslený pohľad na to, čo sa v minulosti stalo. Okrem toho, ako sa hovorí, o mŕtvych len dobre - a Pinochet už nežije. To tiež zohráva svoju úlohu.

Krajiny Latinskej Ameriky majú veľa spoločného. Takmer vo všetkých sa hovorí jedným jazykom, španielčinou. Tento región sa v budúcnosti bude viac spájať, možno podobným spôsobom ako Európska únia.
To je beh na veľmi dlhú trať. Štáty Latinskej Ameriky sú v skutočnosti dosť rozdielne. Integráciu nemôžeme robiť len na čisto ekonomickom základe. Čile chce byť čo najotvorenejšia krajina, ale všetci musia mať podobnú odvahu.

Venezuelský prezident Hugo Chávez tiež rád rozpráva o integrácii Latinskej Ameriky, ale jeho predstavy sú často ľavicovo radikálne.
Venezuela je špeciálny prípad. Má ropu, nerastné bohatstvo. Chávez však musí brať do úvahy aj iné názory.

Takže Chávez má pocit, že keď má ropu, môže si dovoliť viac?
Chávez, napriek tomu, čo hovorí, dobre vie, že väčšinu ropy vyváža Venezuela do Ameriky. Venezuela je bohatá najmä vďaka USA. Je to jej hlavný obchodný partner.

V regióne, o ktorom hovoríme, zostáva stále jeden jednoznačne nedemokratický režim - Kuba. Kým Pinochet bol označovaný za pravicového diktátora, na Kube vládne ľavicová diktatúra. Ako s ňou zaobchádzať?
Najlepší a jediný spôsob je podporovať rozhodnutie samotných Kubáncov, ak príde. Treba byť pripravený pomôcť im. Pripomína mi to Čile, keď sa diskutovalo o tom, ako postupovať v boji proti Pinochetovi. Niektorí hovorili, že nie je správne ohlasovať verejne naše kroky. Ja som hovoril, že máme postupovať práve takto. Tak som vyzval Pinocheta priamo. V televízii. Bol to však proces. Aj na Kube je to tak. Rozhodnutie ľudí nepríde zo dňa na deň.

Veríte, že Kubánci môžu o niečom rozhodnúť? Len tak príde deň, že si povedia, že je čas na zmenu a pôjde to?
Ako sa môžete takto pýtať, keď ste videli pád sovietskeho impéria?

Áno, ale...
Ano, ale, áno, ale... Prečo áno, ale? Podľa môjho názoru, keby došlo k vonkajšiemu zásahu, Kubánci by ho neprijali.

Nehovorím o nejakom vojenskom zvrhnutí režimu. Vám sa v Čile podarilo nadviazať dialóg s Pinochetom, ale každá diktatúra je iná. Napríklad v Barme máte proti sebe vojenskú juntu, ktorá strieľa do budhistických mníchov. Aký dialóg môžete nadviazať s takýmito vládcami?
Opakujem, ak rozhodnutie prichádza od ľudí, svet musí byť pripravený podporiť ho. Nemci rozobrali Berlínsky múr, až potom sa začalo hovoriť o zjednotení Nemecka. Bola to ich snaha.

Ste špeciálny vyslanec generálneho tajomníka OSN Pan Ki-muna pre boj proti klimatickým zmenám. Má boj proti globálnemu otepľovaniu niečo spoločné so zápasom za demokraciu a slobodu?
Určite. Každý má právo na slobodu, ale musí mať aj zodpovednosť pri jej využívaní. Globálne otepľovanie prináša zodpovednosť pre nás všetkých. Nemáme už veľa času, aby sme tie zmeny zastavili. To, čo urobíme v priebehu ďalších 10 či 15 rokov, ovplyvní budúcnosť každého.

Vyšlo v denníku Pravda 09. 08. 2008