Boli ste v Barme, keď ju 2. mája zasiahol cyklón Nargis...

Cyklón ma zastihol priamo v Rangúne, kde som nakoniec strávil niekoľko dní. Celé to bolo veľmi zvláštne. V období dažďov nie sú silné lejaky nič výnimočné. Tak to bolo aj pred cyklónom. Lenže zrazu prišiel prudký vietor a potom už začali lietať vzduchom škridly. Rieka Iravadi sa vyliala, kanalizácia nestačila a v uliciach Rangúnu bolo asi 30 centimetrov špinavej vody. Obrovské stromy, ktoré v meste vysadili Briti, aby mali tieň, popadali cez ulice. Úrady sa však na začiatku nestarali o nič, nikto neriadil dopravu, ľudia sa pustili do odstraňovania následkov sami. Jedine Červený kríž, ktorý je v Barme pološtátna organizácia, sa snažil pomôcť. Až na ďalší deň začala vláda rozdávať pitnú vodu a potraviny

Ako ľudia reagovali na katastrofu a na obrovský počet obetí?

Obyvatelia Barmy boli veľmi nahnevaní, že ich režim o situácii poriadne neinformoval a neposkytuje pravdivé informácie. V štátnej televízii hovorili o 300 mŕtvych ešte aj vtedy, keď už bolo jasné, že bude minimálne 10- až 15-tisíc obetí. Barmčania sú z takého prístupu frustrovaní, ale zároveň sú po potlačení demonštrácií na jeseň minulého roku rezignovaní. V krajine som sa nestretol ani s jedným človekom, ktorý by režim podporoval. Junta dáva 49 percent rozpočtu na ozbrojené sily a pritom pri takejto tragédii obyvateľom nikto nevedel pomôcť. Peniaze dostáva armáda, ale vláda si nevie poradiť s rastúcimi cenami potravín, ktoré po cyklóne vyskočili trojnásobne. Už teraz sú Barmčania veľmi chudobní, nejeden vyzerá, akoby vyšiel z koncentračného tábora. Ľudia majú preto na katastrofu aj svoje vysvetlenie „zhora“. Je to boží trest za to, že junta dala strieľať do budhistických mníchov, že vodcovia zišli zo správnej cesty.

Čo ste robili po cyklóne vy? Ako ste sa snažili pomôcť?

Z Rangúnu sa nedalo vycestovať. Keď sa v juhovýchodnej Ázii niečo stane, ľudia vždy hľadajú podporu a úkryt v budhistických chrámoch. Tam bude smerovať naša pomoc teraz. Po cyklóne som sa však so známymi dohodol, že nakúpim potraviny a oni vycestujú do postihnutej oblasti. V jednej dedine mali variť aspoň jedno teplé jedlo denne. Také niečo je dôležité. Nejde len o to jedlo, ale aj o to, aby sa ľudia stretli, tak lepšie prekonávajú to, čo sa stalo.

Teraz ste v Thajsku. Keď sa vrátite do Barmy, predpokladáte, že sa dostanete aj na najhoršie postihnuté miesta?

Po dňoch čakania mi volali, že dostanem víza. Smerujem do okolia Rangúnu, do pásma, ktoré sa teraz dá dosiahnuť. Zaplavilo však tisíce štvorcových kilometrov pôdy. V delte rieky Iravadi sa pestuje ryža, ľudia ju išli práve sadiť, úroda mala byť o niekoľko mesiacov. Teraz všetko vyšlo nazmar. To je kríza, ktorá zasahuje celú Barmu. Najvzdialenejšie miesta katastrofy však naša organizácia nedokáže dosiahnuť. To je úloha pre najväčšie humanitárne agentúry zo sveta, pretože sa tam dá dostať takmer len po vode, aj to je nie je jednoduché, lebo riečne cesty sa zmenili. Dôležité je však konať rýchlo, lebo tí ľudia v delte sú takmer stratení.

Režim však kladie pomoci zo sveta prekážky.

Naozaj hrozí druhá katastrofa, minimálne rovnakého rozsahu ako bol cyklón, čo sa týka počtu obetí. Junta stále opakuje, že humanitárni pracovníci sú lokaji amerických záujmov. Keď však neveria Západu, nech pustia do krajiny aspoň záchranárskych expertov z OSN, Thajska či Indie. Lenže ani to nerobia, lebo diktatúre na ľuďoch vôbec nezáleží. Je to ešte oveľa absurdnejší režim, ako boli totality vo východnej Európe.

Vyšlo v denníku Pravda 15. 05. 2008