Na Slovensku stále nie je bežné vidieť ženy v uniformách. V amerických filmoch ich však vidíme na každom poste. Sú ženy dôležité pre americké ozbrojené sily?

Áno. Máme v tom dlhú tradíciu, ktorá siaha ešte do vojny o nezávislosť v 18. storočí. Ženy pracujú bok po boku s mužmi viac ako 200 rokov, ich úlohy súrovnako dôležité ako úlohy mužov.

Keby v amerických ozbrojených silách neboli nijaké ženy, bol by to problém?

Bol by to problém. Americké ozbrojené sily sa snažia odrážať zloženie spoločnosti v Spojených štátoch. Keby v nich slúžili len muži, vylúčili by sme 50 percent obyvateľov. Rovnako sa snažíme, aby sa zapojili aj etnické skupiny, Afroameričania, Hispánci, ľudia ázijského pôvodu.

Ženy však neslúžia priamo v boji. Zmení sa to?

Úloha žien sa vyvíja. Máme ženy na bojiskách. Boli v Púštnej búrke, sú v Afganistane, v Iraku.

Nebojujú v špeciálnych jednotkách. Nie sú napríklad ani na ponorkách.
Keď budem hovoriť za námorníctvo, som veľmi rada, že ženy neslúžia iba v špeciálnych oddieloch Navy Seals, Special Boat Teams a na ponorkách. V letectve je pre ženy otvorených už 99 percent pozícií. V amerických ozbrojených silách už zostalo ženám zavretých len niekoľko dverí. Pri špeciálnych jednotkách je problémom fakt, že pre služby v nich je potrebná fyzická sila. Vojak musí uniesť výstroj, v prípade potreby zraneného druha. Ale podľa mňa v budúcnosti, ak ženy zvládnu fyzické testy, nevidím dôvod, prečo by nemohli slúžiť aj v špeciálnych jednotkách. Určite sa otvoria ďalšie možnosti, aj služba v ponorkách.

Naozaj?

Určite. Ja som už bola na ponorke, bolo to skvelé. Takže azda ešte počas mojej služby v námorníctve ženy na ponorkách budú slúžiť.

V čom je najväčší problém?
V priestore pre ženy a pre mužov. Riešenie je však blízko. Sú vo svete armády, napríklad v Nórsku, kde ženy na ponorkách slúžia, takže preberáme skúsenosti.

Americké ozbrojené sily chcú odrážať zloženie spoločnosti. Nebolo by najjednoduchšie dosiahnuť to povinnou vojenskou službou?

Tento systém v USA existoval. Určite mal aj svoje výhody, ale nevýhody prevažovali. Keď máte ozbrojené sily zložené z ľudí, ktorí to chcú robiť, môžete dosiahnuť vysokú kvalitu. Jednoducho je to ľahšie ako s ľuďmi, ktorých do niečoho musíte nútiť.

Do uniformy lákate príslušníkov etnických menšín, ale sexuálne menšiny sa k svojej orientácii nesmú priznať. Je dobrá politika, že oni o tom nesmú hovoriťa armáda sa nepýta, takzvaný princíp Don´t ask, don´t tell?
Táto politika, ktorú zaviedol prezident Bill Clinton, funguje. Nepýtať sa ľudí na ich sexuálnu orientáciu dáva zmysel, pretože ide o súkromie. Takže prečo sa pýtať, ak nejde o niečo nelegálne.

V čom je teda najväčšia výhoda snáh, aby americké ozbrojené sily odrážali zloženie spoločnosti?
Chceme reprezentovať celý národ. A jednotlivé etnické skupiny majú aj rôzne schopnosti, talent na rôzne veci.

Na čo majú v ozbrojených silách talent ženy?

Ak sú niekde ženy priamo prítomné, všetci sa viac zamýšľajú nad tým, ako sa ženy na veci pozerajú. Prinášajú skvelé strategické plánovanie, podčiarkujú dôležitosť detailov, sú skvelé líderky. Vo všetkom, v čom sú dobrí muži, sú dobré aj ženy.

V čom sú lepšie?

Obe pohlavia sú na tom rovnako.

Niekedy sa hovorí, že ak by bolo v politike viac žien, tá by sa zmenila. Mení sa s množstvom žien armáda, ktorej prvotným cieľom je bojovať?
Myslím si, že počet žien v nej sa ešte zvýši. Teraz je 15 percent, môže byť aj 25 či 50 percent, ale poslanie ozbrojených síl sa nejakým výrazným spôsobom preto nezmení.

Ste vydatá?
Som rozvedená, nemám deti.

Dá sa spojiť rodinný život s kariérou v ozbrojených silách? Je to asi ešte ťažšie ako v súkromnom sektore, musíte sa riadiť rozkazmi, nemôžete len tak odísť.

Teraz je to ľahšie, ako to bolo v čase, keď som nastúpila k námorníctvu. Keby som otehotnela, musela by som odísť. To sa však zmenilo. Žena už môže mať deti a zároveň pokračovať v kariére. Chceme, aby ľudia, ktorých sme pre službu v námorníctve získali a ktorých sme vycvičili, pokračovali v práci pre námorníctvo. Preto sa snažíme vytvárať podmienky, aby ženy mohli mať aj rodinný život, ale platí to aj pre mužov. Vychádzame im v ústrety, ak majú napríklad chorú ženu alebo rodičov. Ak sú obaja manželia príslušníci ozbrojených síl a jeden má ísť napríklad do Afganistanu, druhý v tom čase určite môže zostať doma s rodinou.

Narodili ste sa v Nemecku, kde sú americkí vojaci. Určite pochádzate z vojenskej rodiny.

Môj otec slúžil v pozemnom vojsku.

Takže ste snívali o tom, že aj vy si raz oblečiete uniformu?

Nie. Vôbec nie. Študovala som na Virgínskej polytechnickej univerzite, a keď som mala končiť, boli tam ľudia, ktorí regrutovali študentov. Stretla som sa s človekom z námorníctva, dovtedy som absolútne o niečom takom nerozmýšľala. Zaujalo ma to, a tak som si povedala, že by som to mohla skúsiť. Prešla som vstupnými testami a vravela som si, že budem pri námorníctve tak tri až štyri roky. A zrazu prešlo dvadsať rokov. Tešila ma práca, priateľstvá, spolupráca, za posledné dva roky aj so slovenskou podplukovníčkou Ingrid Tomekovou. Keď som prišla na Slovensko, cítila som sa ako doma.

Chceli ste niekedy z ozbrojených síl odísť?
Nikdy som o tom vážne nerozmýšľala. Všetci máme v práci zlé dni, ale vždy som sa snažila uvažovať, čo novémi môže priniesť moje pôsobenie.

Váš otec bol v pozemných silách, vy ste nastúpili k námorníctvu. Ako to prijal?
(Smiech) Bol veľmi šťastný. Máme takú tradíciu, že raz za rok zohrajú proti sebe zápas v americkom futbale kadeti z Námornej akadémie proti kolegom z Vojenskej akadémie. Je to veľký stres. Vždy ten zápas pozerám s otcom a snažíme sa, aby sme si navzájom neublížili. (smiech)

Rivalita medzi jednotlivými zložkami amerických ozbrojených síl je známa. Ako je to v skutočnosti medzi námorníctvom, námornou pechotou, letectvom a pozemným vojskom?

Určite táto rivalita v niektorých oblastiach existuje. Napríklad pri zápasoch, aké som spomenula. Príslušníci jednotlivých zložiek majú svoje poslanie. Námorníctvo má na starosti more, letectvo vzduch, pozemné vojská súš, námorná pechota je prvá pripravená bojovať. Rivalita sa vyskytuje, ale skôr ide o priateľské podpichovanie. Chýry o nejakom zúrivom súťažení patria do minulosti.

Nie je to tak, ako hovorí námorná pechota námorníkom - Dostaňte nás tam, bojovať budeme my.

Dúfam, že nie. (smiech)

Vyšlo v denníku Pravda 17. 10. 2007