Napísali ste knihu o páde komunizmu. Viete, že súčasný slovenský premiér Robert Fico raz povedal, že nezistil, že v roku 1989 nastal v jeho živote nejaký zásadný prelom?

Príliš veľa komunistov zostalo pri moci a získali ju legitímnym spôsobom vo voľbách, hoci 50 rokov zle vládli strednej Európe. Bohužiaľ, zmenilo sa menej, ako sa malo. Je škoda, že súčasní postkomunisti majú stále dosah na moc a s tým sa spája problém, že takmer nikoho z vtedajších vládcov nepotrestali za zločiny, ktorých sa dopustili. Je to aj preto, že taký je súčasný svet. Prechod k slobode od komunizmu bol pokojný. Cenou za to bol a je fakt, že komunistických pohlavárov nikto neobvinil, nikto nesúdil. Verím však, že ľudia uvidia, že niečo bolo nesprávne, pretože pochopia paradox toho, že tí, čo vládli autoritatívne, sa zrazu zmenili na demokratov. To je budúcnosť.

Ďaleká budúcnosť?

Dal by som tomu ešte takých desať rokov, kým príde zúčtovanie. Zúčtovanie s minulosťou, nie s ľuďmi. Nezáleží mi na tom, aby niekto sedel vo väzení a trpel. Nechcem posielať za mreže malých aparátnikov ani komunistických lídrov. Musíme však pochopiť, že to, čo urobili, bolo zlé. Čím viac ľudí bude takto rozmýšľať, tým skôr ich prinútime, aby sa hanbili. To bude ich trest.

Mnoho ľudí spomína na nežnú revolúciu naozaj v dobrom, ale často sa tu podsúvajú myšlienky, a niektorí politici ich radi živia, že v skutočnosti nikto nič nevybojoval na námestiach, ale všetko dohodli veľmoci.

V to vôbec neverím. Vo svojej knihe píšem o britskej premiérke Margaret Thatcherovej, pápežovi Jánovi Pavlovi II. a americkom prezidentovi Ronaldovi Reaganovi. Títo ľudia sa na páde komunizmu podieľali. Lenže v skutočnosti to bola obrovská historická udalosť, porovnateľná s koncom Konštantínopolu či odrazením Turkov od Viedne. Bola to porážka jedného smerovania civilizácie. Všetci ľudia, ktorí vyšli do ulíc, všetci, ktorých komunisti prenasledovali, hrozili im násilím aj smrťou, tí všetci sa zaslúžili o to, že sa stredná Európa opäť pohla správnym smerom.

Pomohla tomu aj Margaret Thatcherová, ktorej ste boli poradcom, ale pre mnohých nie úplne jednoznačná osobnosť.

Poznám ju veľmi dobre a veľmi ju obdivujem. Hovorí sa, že nikto nebýva hrdinom vo svojom údolí. Lenže odpoveď na to znie: Nie je to preto, že hrdina nie je hrdina, ale preto, že údolie je také, aké je. Pre mňa je Thatcherová hrdinka. Neviem vysvetliť, prečo je rozdiel medzi tým, ako bývalú premiérku posudzujú doma a v zahraničí. Pomohla vyhrať studenú vojnu, vyhrala vojnu o Falklandy, britská ekonomika bola na pokraji krachu, keď preberala krajinu, pozdvihla ju medzi najúspešnejšie. To sú obrovské úspechy. Je to podobné ako s americkým prezidentom Franklinom Delanom Rooseveltom. Bol veľmi úspešný, ale tvrdý zápas, ktorý zviedol o podobu Ameriky v 30. rokoch minulého storočia, mu mnohí stále vyčítajú, dokonca aj tí, ktorí uznávajú, že dosiahol veľké veci. Aj Thatcherovú nenávidia týmto spôsobom. Dúfam, že jej veľkosť ocení Británia až v ďalekej budúcnosti. Hovorím to preto, lebo som napísal, že sa to stane až po jej smrti.

Je Thatcherová Železná lady?

Na jednej strane je jednou z najvplyvnejších a najmocnejších historických osobností. Na druhej strane je to bežná britská gazdinka.

Naozaj? Môžete mi veriť. Ak by ste ju stretli, ak by vás pozvala do súkromia, videli by ste to. Jej hlavnou starosťou je, aby ste sa cítili dobre. Sedí sa vám dobre v tomto kresle, dáte si ešte šálku čaju, ktoré zákusky máte rád? Presne takéto otázky vám dáva. A okrem toho, len ťažko by ste hľadali šéfa, ktorý by bol láskavejší. Vždy očakávala od ľudí, ktorí pre ňu pracovali, ten najvyšší štandard. Prácu však posudzovala podľa zodpovednosti každej osoby. Nikdy sa nevyvŕšila na niekom nižšie postavenom, len preto, že bol nižšie postavený a bolo jednoduchšie mu vynadať ako ministrovi. Naopak, k najvyššie postaveným spolupracovníkom bola najtvrdšia. Iným ľuďom odpúšťala veľmi rýchlo. Počas jedného obeda s ministrom zahraničných vecí sa čašníkovi podarilo šéfa diplomacie obliať polievkou. Viete, čo spravila Thatcherová? Utešovala toho chlapca, že nič strašné sa nestalo.

Bol jej vzťah s Reaganom naozaj taký špeciálny?

Oni si jednoducho navzájom padli do nôty. Mali až výnimočne podobné politické názory, v tejto oblasti sa ich uvažovanie líšilo doslova len v politických detailoch. Mali sa teda radi, súhlasili jeden s druhým a, samozrejme, rešpektovali sa. Thatcherová na začiatku ich vzťahu mala pocit, že je inteligentnejšia ako Reagan. Vyznala sa vo všetkých maličkostiach, Reagan bol ten pohodový chlapík z Ameriky, ktorého bystrosť všetci tak trochu podceňovali. Lenže expremiérka ho spoznávala lepšie a lepšie a videla politika, ktorého práca je veľmi úspešná, ktorý vie, čo treba urobiť aj v momentoch, keď ostatní len rozprávajú. Pochopila, že Reagan sa jej intelektuálne dokáže vyrovnať. Bolo medzi nimi skutočné puto. Reagan bol mocnejší ako ona, veď bol americký prezident, ale Thatcherová mala v jeho vláde obrovský vplyv. Bola ako jeden z najvýznamnejších členov Reaganovho kabinetu. Reaganovi neprekážalo, keď mala iné názory ako on. Počas jedného zasadnutia vlády sa spolu rozprávali telefonicky o jednom probléme, na ktorý sa pozerali ináč. Áno, Margaret, to je zaujímavé. Áno, Margaret, ale náš pohľad je trocha odlišný, hovoril Reagan. Trvalo to niekoľko minút, potom americký prezident zakryl rukou slúchadlo a vyhlásil: Nie je úžasná?!

Dá sa porovnať vzťah Thatcherovej a Reagana a súčasného amerického prezidenta Georgea Busha s britským expremiérom Tonym Blairom?

Thatcherová získala zo vzťahu s americkým prezidentom viac ako ktorýkoľvek britský premiér pred ňou a po nej. Pritom väzby medzi Londýnom a Washingtonom sú tradične pevné. Výborne vychádzali Roosevelt a Winston Churchill. Rooseveltov problém však bol, že mal veľmi skreslené predstavy o komunizme a k Stalinovi sa správal naivne. Okrem toho nebol fanúšikom britského impéria. Blair zase bude vždy s Bushom spájaný pre vojnu v Iraku. Blair urobil, čo považoval za správne, nie všetci by toho boli schopní. Ja som inváziu podporoval, ale iracká vojna nie je konflikt, ktorý by sa dal porovnať s druhou svetovou vojnou alebo studenou vojnou. A to je povedané veľmi jemne.

Ako by Thatcherová reagovala na vojnu v Iraku?

Som si istý, že by jej prítomnosť pomohla. Určite v tom zmysle, že by bola z vojenskej stránky oveľa obozretnejšia. Pýtala by sa, ako to urobíme, prečo to urobíme takto, čo bude potom. Vojna v Iraku by s ňou bola oveľa efektívnejšie a detailnejšie plánovaná. A nielen vojna, ale aj to, čo by nasledovalo potom. Lebo ona je taká. Najlepšie by bolo, ak by ju naplánovala s Reaganom. Keď sa v roku 1983 pripravovala invázia do Grenady, pýtal sa generálov, koľko vojakov tam chcú poslať. Povedali mu a on prikázal, aby ich poslali dvojnásobok. Na otázku prečo, odpovedal: Keby prezident Jimmy Carter vyčlenil na záchranu amerických rukojemníkov v Iráne v roku 1980 dvojnásobný počet vrtuľníkov, ešte stále by bol prezident. Thatcherová a Reagan vedeli, že treba vyhrať nielen vojnu, ale aj mier.

Vyšlo v denníku Pravda 27. 11. 2007