„Útoky z 11. septembra 2001 neboli pre Ameriku závažné. Problémy spôsobila zbytočná hystéria v súvislosti s terorizmom," povedal mi William Odom, bývalý riaditeľ Národnej bezpečnostnej agentúry, ktorá analyzuje celosvetovú komunikáciu. Podľa exporadcu prezidenta Jimmyho Cartera je bývalý nemecký kancelár Gerhard Schrőder politický trpaslíček bez morálky, lebo vzal miesto v ruskom Gazprome.

Je šesť rokov po útoku na Svetové obchodné centrum. Ako si spomínate na 11. september 2001?

Učil som na Yaleskej univerzite. Kolega mi volal, že v New Yorku sa niečo deje, že do dvojičiek narazilo lietadlo. Najprv som si pomyslel, že to nie je možné. Postupne začalo prichádzať viac správ a začal som si uvedomovať, čo sa deje. Obával som sa, že mohlo zahynúť 15- až 20-tisíc ľudí. Stále sa mi však zdalo, že také budovy predsa nemôžu len tak spadnúť. Hovoril som s inžiniermi z Yale a vysvetlili mi, že v týchto stavbách je veľa ocele, ktorú môže narušiť teplota. A keď sa začnú rúcať, nastane rýchly koniec.

Bol pre vás takýto útok na Ameriku šok?

Bol som prekvapený. Na druhý deň som bol na letisku v New Jersey. Videl som stúpať dym nad New Yorkom. Bolo to ako vo vojnovej zóne. Uvažoval som nad dvomi vecami. Chápal som, že to pre ľudí v New Yorku bolo ako apokalypsa, že trpia rodiny. Pre Spojené štáty to však nebolo až také závažné. Mali útoky z 11. septembra 2001 znamenať pád Ameriky, prispieť k zničeniu jej vojenskej moci? Keď sa na to pozeráte objektívne, tak to vôbec nie je pravda. Biely dom, ľudia vo vláde, ale aj médiá reagovali prehnane. Odvtedy tu máme hystériu z terorizmu, ktorá je síce pochopiteľná, ale ktorá iba vyrába problémy. Je to strategická chyba.

Je chyba aj to, že súčasná americká administratíva presadzuje projekt protiraketovej obrany v strednej Európe?

Nie je to vôbec dobrý nápad. Irán nemá interkontinentálne rakety a najbližších dvadsať rokov ich ani mať nebude. Je ich oveľa ťažšie vyrobiť ako atómovú bombu. A, samozrejme, pre Rusko je to skvelá zámienka, aby rozdeľovalo Európu.

Vlády v Poľsku a Česku, kde majú stáť prvky raketového systému, sú však plánu naklonené. Prečo?

Prinesie im to peniaze a majú pocit, že okrem členstva v NATO dostanú ešte špeciálne americké bezpečnostné záruky. To však nie je správne uvažovanie. Treba sa upriamiť na alianciu, ktorá predsa ponúka viac. Lebo Poľsko je zraniteľné, Nemecko uvažuje, čo by mohlo mať, keby sa priblížilo k Rusku, a Francúzsko a Británia sa zariadia po svojom. Preto si Európa nikdy nevládla sama. Nie som si istý, či celý protiraketový systém vznikne. Ak aj áno, podľa mňa nebude fungovať. Niečo môžu zmeniť americké prezidentské voľby v novembri 2008 a uvidíme, ako na vybudovanie dáždnika bude tlačiť zbrojárska loby.

Vzťahy Ruska a USA nie sú teraz ideálne. Dokonca sa niekedy hovorí o ďalšej studenej vojne. Kto je na vine? Washington či Moskva?

Nie je to ďalšia studená vojna. Za zlé vzťahy môžu obe strany. Amerika venovala Putinovi príliš veľa pozornosti. A on ňou teraz pohŕda. Viete, akí sú Rusi. Najprv vás chcú zastrašiť, a keďsa to podarí, chvíľu je to v poriadku, ale potom vami začnú pohŕdať. Rusko ako mocnosť je založené na emóciách, nie na racionálnom uvažovaní. To však nie je dobré pre Rusov. Stačísa pozrieť na minulosť. Od Ivana III. Veľkého v 15. storočí po dnešok. Pozerali sa niekedy ruskí vládcovia na záujmy ruských ľudí? Väčšinou ich len zneužívali. Vždy sa smejem, keď ruskí lídri hovoria o tom, že chránia ruské záujmy. Vážne ma to pobaví. Veď to nikdy nerobili, prečo by som im mal veriť teraz. Komunisti v Sovietskom zväze 70 rokov zneužívali ľudí a cári to robili stáročia pred nimi.

Je Putin hrozba pre demokraciu v Rusku?

Aká demokracia? V Rusku nikdy žiadna nebola. Majú tam hlasovanie, ale to je všetko. Nesúhlasím so západnými analytikmi, ktorí hovoria, že Rusko sa od demokracie odkláňa, tak ako som s nimi nesúhlasil v 90. rokoch, keď tvrdili, že Rusko sa k demokracii blíži. Rusko sa nemalo k čomu blížiť a nemá sa ani od čoho odkláňať. Ja Rusov z toho nechcem obviňovať, pretože pre nich to je tragické. Nebudem však klamať sám seba a tvrdiť, že Rusko je v dobrej situácii, pretože sa stalo typickým slabým štátom založeným na vlastníctve ropy. Rusko je dostatočne silné na to, aby robilo problémy, ale vyzerá to tak, že nie je dostatočne silné na to, aby v medzinárodných vzťahoch hralo konštruktívnu úlohu. Môžete to vidieť na Slovensku, v Česku, Maďarsku, Poľsku. Rusi sú tam a so svojimi peniazmi z ropy korumpujú, vytvárajú problémy.

Ako sa teda k Rusku postaviť?

Ak naň budeme kričať propagandistické demokratické slogany, veľa nevyriešime. Rusko si nezaslúži priveľkú pozornosť. Nemali by sme ho ku všetkému púšťať, lebo sa nespráva konštruktívne. Nechať mu otvorené dvere, ale netolerovať jeho zlé správanie. Amerika by sa mala hanbiť za to, ako vlažne sa postavila k vražde novinárky Anny Politkovskej. V tomto prípade urobila viac Európa, ale aj tá to vie ešte lepšie. Niektoré európske vlády kalkulujú s tým, že úsmevy voči Rusku im pomôžu, ale mali by na to zabudnúť. Nemecká kancelárka Angela Merkelová to vie, ale s takým spojencom vo vláde, ako sú sociálni demokrati, toho veľa neurobí. Gesto bývalého kancelára Gerharda Schrődera je odporné. Stať sa zamestnancom Gazpromu? Putinovej spoločnosti? To môže urobiť len politický trpaslíček. Niekto, kto nemá charakter.

Čo bude po Putinovi?

To je úplne jasné. K moci v Rusku sa dostane ďalší gang a bude rozdeľovať majetky svojim podporovateľom. Otázka len znie, aká banda to bude. Rusko má obrovskú kontinuitu inštitúcií. Medzi rokmi 1906 až 1914 cár Mikuláš súhlasil s voľbami do Štátnej dumy. V nej však bolo príliš veľa strán a cárovi sa to nepáčilo. Tak menil zákony, aby ich obmedzoval. Putin to robí rovnako. V decembri 2007 sa do dumy pravdepodobne dostanú len štyri strany. Putin vládne ako cár. Všetko riadi jeho administratíva. Vláda sú len bábky a parlament vytvára zdanie liberálnodemokratického systému.

V sedemdesiatych rokoch ste pracovali ako vojenský pridelenec v Moskve. Bola studená vojna, Sovieti boli nepriatelia. Ako sa komunikovalo s nepriateľom?

Bolo to veľmi náročné. Nemal som v podstate žiadne oficiálne kontakty s vojenskými dôstojníkmi. Komunikoval som len s ľuďmi z tajných služieb. Zaobchádzali so mnou ako s nepriateľským špiónom, čo nie je najpríjemnejšie. V krajine boli Američania v tom čase izolovaní. Nebolo jednoduché cestovať po krajine, mohli ste vidieť len to, čo vám chceli ukázať. Vytvoril som si však pohľad na sovietsky režim.

Aký?

Všeobecne sa dalo povedať, že komunistický systém bol posadnutý bezpečnosťou. Tajné služby si mohli robiť, čo chceli, odpočúvať ľudí, nechať ich miznúť, ale aj tak im to nepomohlo. Sovieti však nepochopili najdôležitejšiu pravdu, že socialistický ekonomický systém ničí nich krajinu. Ľudia v takom systéme sú len nespokojní alebo otupení. Nikto sa o nič nesnaží, lebo kto sa snažil, bol hneď pokladaný za potenciálneho nepriateľa systému. Keď som bol v Sovietskom zväze, vedel som, že to tak jednoducho nemôže ísť donekonečna. Že si to nakoniec musia uvedomiť aj lídri. Zároveň som však vedel, že keď nastane tá chvíľa, ZSSR sa rozpadne. To som predpovedal, keď som pracoval pre prezidenta Jimmyho Cartera a poradcu pre národnú bezpečnosť Zbigniewa Brzezinského v druhej polovici sedemdesiatych rokov. Tvrdil som, že Sovieti nemôžu prísť s reformami, ktoré by systém zachránili. Mohli prísť len problémy, autoritatívne vlády. Všetko, čo na mieste bývalého ZSSR vidíme teraz. Komunisti tak zničili politickú kultúru, že bude trvať desaťročia, kým nejaká bude existovať. A v niektorých krajinách sa to pravdepodobne ani príliš nepodarí.

Keď ste boli v Moskve, snažili sa vás niekedy získať Sovieti na ich stranu?
Stále ma niekto sledoval, väčšinou skryto, ale človek to cíti. S niekým sa rozprávate a viete, že v takom prostredí je najdôležitejšia otázka, kto je informátor. Pozeráte sa ľuďom do tvárí a rozmýšľate. A potom sa to naučíte aj do značnej miery rozoznávať.

Boli ste pri kríze so zadržiavaním amerických rukojemníkov na veľvyslanectve v Teheráne, držali ich tam od novembra 1979 do januára 1981. Uskutočnil sa neúspešný pokus o ich oslobodenie v apríli 1980, pri ktorom zahynulo osem amerických vojakov. Prezident Carter, ktorému ste radili v otázkach národnej bezpečnosti, potom prehral v prezidentských voľbách. Dalo sa postupovať inak?

Dlho som si to nemyslel, ale teraz už áno. Keby sa rozhodlo o bombardovaní Iránu, Teherán by možno amerických rukojemníkov prepustil. Iránci to hovoria tiež. Nie som si však úplne istý, že by sa to stalo. Môže to znieť drsne, ale stratégiou mohlo byť aj rukojemníkov ignorovať, akoby boli mŕtvi. Nestarať sa o to, čo hovoria médiá. Lebo čím viac sme o tom hovorili, tým silnejšísa Irán cítil. Ak by z ich zadržiavania Irán nemal nič, možno by ich prepustil. Carter však cítil, že by mal niečo urobiť, hoci to bolo riskantné. Nevyšlo to, opozičným republikánom to umožnilo vyhrať voľby a Iránci mohli Cartera ponížiť.

Ste generálplukovník vo výslužbe a bývalý riaditeľ Národnej bezpečnostnej agentúry - NSA), ktorá je dôležitou súčasťou amerických tajných služieb. Snívali ste ako dieťa o takejto kariére?

Chcel som ísť na vojenskú akadémiu vo West Pointe a chcel som byťv armáde. Takže keď sa takto pýtate, môžem odpovedať, že som o tom sníval. Čo sa týka tajných služieb, predstava verejnosti je taká, že každý, kto v nich pracuje, musí byť špión. To však nie je tak. Ja som bol vždy armádny dôstojník a šéfom NSA som sa stal ako generál.

Aká je to práca, byť riaditeľom NSA?

Prepáčte, ale o tom nemôžem hovoriť.

Môžete aspoň povedať, či je to nebezpečné?

Odpoviem takto. Ak by som tú prácu nechcel robiť, nerobil by som ju.

William Odom (75)

Generálplukovník vo výslužbe a bývalý riaditeľ Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA), ktorú riadil v rokoch 1985 -1988. NSA je pokladaná za najväčšiu tajnú službu v Spojených štátoch. Analyzuje celosvetovú komunikáciu a chráni tiež bezpečnosť komunikácie amerického prezidenta. Odom bol poradcom prezidenta Jimmyho Cartera. Ako analytik sa pravidelne objavuje v najväčších amerických médiách a patrí medzi najznámejších odborníkov na Sovietsky zväz a Rusko. Ako vojenský pridelenec americkej ambasády v Moskve strávil v ZSSR dva roky.