David C. Iglesias

* V súčastnosti pôsobí ako hlavný federálny prokurátor štátu Nové Mexiko. Narodil sa v Paname, je 17 rokov ženatý a má štyri deti.

* Do Vojenskej generálnej prokuratúry nastúpil v roku 1985. Aktívnu službu ukončil v roku 1988. Pokrem iného obhajoval Dicka Marcinka, jedného z najznámejších príslušníkom špeciálnych jednotiek a autora kontroverzného bestselleru Rouge Warrior.

* V roku 2001 získal Iglesias ocenenie Dôstojník roka v zálohe, velenia špeciálnych operácií.

Ste vojak a právnik. Čo vám prvé napadlo, keď ste videli obrázky z Abú Graibu, na ktorých príslušníci americkej armády týrajú irackých väzňov?

- Nahnevalo ma to. Dobre viem, že americké jednotky majú tréning v dodržiavaní základných ľudských práv. Ja sám som sa na ňom podieľal. Všetci príslušníci americkej armády vedia, čo môžu a čo nesmú robiť. Obrázky z Abú Graibu dokazujú, že vojaci to ignorovali. Dojem, ktorý o našej armáde vytvorili, padol na nás všetkých. Jednou z vecí, ktorú musíte urobiť po víťazstve vo vojne je získať si srdcia a mysle ľudí na území, kde pôsobíte. Ak sa správame k ľuďom tak, ako sme to videli v príklade Abú Graibu, rozpúta to nespokojnosť medzi obyvateľstvom. Myslím si, že rovnako ako mňa, tie fotky naštvali aj väčšinu Američanov. Treba však tiež povedať, že armáda sa všetkými prípadmi dôkladne zaoberala, vojakov obvinila a potrestala.

V Iraku je veľa problémov a oni ešte takto úplne nezmyselne priliali olej do ohňa. Ako sa to vôbec mohlo stať?

- V prvom rade sa tí ľudia asi vôbec nemali dostať do armády. Vojaci musia pochopiť, že každý človek je subjektom, na ktorý sa vzťahujú právne normy. Drvivá väčšina príslušníkov armády, ktorých poznám, by také niečo nikdy neurobila. Tie indivíduá, bohužiaľ, konali inak. Ako som však už povedal, dúfam, že svet pochopí, že za svoje správanie zaplatili.

Bude to stačiť, aby sme už neboli svedkami ničoho podobného?

- Po obrovskej pozornosti, ktorá sa tomuto prípadu dostala, by som bol veľmi šokovaný, ak by sa niečo také ešte zopakovalo.

Nie je ľahké pochopiť, prečo Američania na vojenskej základni Guantanámo zadržiavajú také množstvo ľudí bez vyhliadky na riadny súdny proces.

- Na túto otázku musím často odpovedať aj v Amerike. Väčšina ľudí, najmä tí bez právnického vzdelania, si myslí, že osoby zadržiavané na Guantanáme sú ako obyčajní zločinci. Každý predsa vie, že ak niečo spáchate, rozbehne sa súdna mašinéria, absolvujete proces, sú dodržiavané vaše občianske práva. Ale ľudia na Guantanáme sú iní. Sú to civilisti, ktorí nezákonne zasiahli do bojových akcií (tzv. unlawfull combatants - nezákonní bojovníci). Áno, faktom je, že jednoducho majú menej právnej ochrany ako kriminálnici. Chytili ich pri vojenských akciách. Nie je tu žiadny rozdiel napríklad oproti druhej svetovej vojne. V USA sme mali nacistov, Američanov s nemeckými koreňmi. Snažili sa o bombové útoky na území Spojených štátov. Chytili sme ich a mali úplne rovnaký status. Nemali žiadne uniformy, neboli to vojaci. Najvyšší súd v USA rozhodol, že ich možno zadržiavať bez základných procesných práv. Biely dom na základe toho môže v právnej obrane tvrdiť, že tam môžu byť „donekonečna,“ respektíve, kým sa neskončí vojna proti terorizmu. Mali sme prípady, že sme väzňov prepustili a opäť ich chytili v boji. Z toho by som usudzoval, že hoci dôkazy neboli dostatočné na to, aby boli za mrežami na neurčito, predsa len existoval dôvod, aby tam ostali. Preto ma neznepokojuje skutočnosť, že sú tam ľudia s menšou právnou ochranou.

Chápem, že ich postavenie je iné, ale nie sú to v prvom rade ľudia? Prečo by nemali mať rovnaké práva ako ostatní?

Prepustení väzni by stále mali možnosť vrátiť sa do boja a zabíjať koaličných vojakov. Je to skutočne pretrvávajúca hrozba. Jedna z vecí, ktoré chce Amerika ukázať svetu ako dobrý príklad, je vláda zákona. V tomto prípade je faktom, že ak niekto spĺňa podmienky právnej definície pojmu „nezákonný bojovník“ má menej práv ako vojnový zajatec. Vojnoví zajatci majú právo na medicínsku starostlivosť, jedlo, vodu a ďalšie. Rovnako ich majú aj zadržiavaní na Guantanáme. Môžu tiež praktikovať svoje náboženstvo. Nie je to tak, že hladujú, bijú ich a mučia. Niektoré skupiny na ochranu ľudských práva ako napríklad Amnesty International sa ich život snažia porovnať s tým, čo prežívali ľudia v sovietskych gulagoch či nacistických koncentračných táboroch. Nemajú ale ani najmenšie dôkazy, ktoré by to potvrdzovali. Aj niektoré americké média museli stiahnuť svoje články o zlom zaobchádzaní so zajatcami. Príkladom je napríklad známy príbeh v magazíne Newsweek o splachovaní Koránu do záchodu.

Aká je vlastne definícia „nezákonného bojovníka“?

- Aby mali bojovníci vojenský status, musia mať jasne identifikovateľnú uniformu. Tým sa jasne odlišujú od civilistov ako príslušníci nejakej armády. Problémom bolo, že ľudia z al-Káidy či Talibanu nenosili žiadne uniformy a zabíjali našich vojakov. Medzinárodné konvencie, ako napríklad ženevská, sa vzťahujú na krajiny, ktoré ich podpísali. Taliban ani al-Káida nič také neurobili. Americké ministerstvo obrany im však zaručuje základné práva, ktoré som už spomenul.

Vyučovali ste predmet Právo vo vojenských konfliktoch. Nie je však vo vojne právo iba na strane tých, ktorí vedia rýchlejšie a efektívnejšie zabíjať?

- Nemôžete len tak ničiť kultúrne pamiatky ani náboženské objekty. Zoberte si napríklad Bratislavský hrad. Nemohli by sme ho legálne bombardovať. Rovnako kostoly, mešity a synagógy. Jediná výnimka by prichádzala do úvahy vtedy, ak by boli v týchto objektoch ukryté nepriateľské jednotky a útočili z nich. Potom by bolo povolené opätovať streľbu. Nemôžete len tak zabiť neozbrojených civilistov, či používať ich ako živé štíty. Ak sú vojaci svedkami niečoho nezákonného, musia to nahlásiť. Aj o tom, čo sa stalo v Abú Graibe, informoval jeden príslušník armády, ktorý videl tie fotografie. Rovnako to bolo aj v prípade masakru vo vietnamskom My Lai.

Neviem si ale dosť dobre predstaviť, že uprostred boja obyčajný vojak povie svojmu veliteľovi - Toto neurobím, je to protiprávne.

- Niekedy skutočne nemusí byť okamžite jasné, či je nejaký rozkaz protiprávny alebo nie. Veliteľ by si tým však istý mal byť, pretože inak mu hrozí trestné stíhanie. Hitler svojho času rozkázal svojim generálom, aby zničili Paríž. Oni to však odmietli, pretože by to bolo proti zákonným pravidlám vedenia vojny.

Súhlasíte s myšlienkou, že armáda potrebuje morálnu nadradenosť v tom zmysle, že sa na jej príslušníkov musia vzťahovať prísnejšie kritériá správania sa?

- To je veľmi správny postreh. A opäť sme pri získavaní si sŕdc a myslí. Nedokážete to, ak ľuďom v krajine, v ktorej bojujete, zničíte sväté miesta, vypálite polia, znásilníte ženy. Tak stratíte morálnu pôdu pod nohami, a práve to bolo na Abú Graibe zlé. Boli sme tí dobrí, tí, ktorí robili správne veci. V tomto prípade to však neplatilo.

Abú Graib zasiahol aj Slovensko. Máme v Iraku vojakov a ľudia sa potom oprávnene pýtajú - čo tam vlastne robia, prečo sa tam dejú také veci.

- Ak by si vojaci, ktorí to spôsobili, uvedomili, aké škody napáchajú nielen USA, ale mnohým iným krajinám, myslím si, že by to neurobili. Oni však nemysleli a boli hlúpi.

Teroristi môžu robiť čokoľvek, my by sme mali konať v rámci existujúcich zákonov. Sme silnejší?

- Z pohľadu morálky určite. My vieme, čo je správne, a čo nie. Teroristi sa o to nestarajú, chcú len vytvoriť atmosféru hrôzy, aby dosiahli svoje ciele. Musíme použiť silu aj armádu, aby sme s nimi mohli bojovať, nemôžeme však preto porušovať zákony.

Ako zmenil 11. september Ameriku, čo sa týka práva?

- Mysleli sme si, že sme nedotknuteľní, že nikdy nemôžeme byť cieľom teroru ako napríklad Izrael, africké či ázijské krajiny. Útok na dvojičky však ukázal, že USA skutočne sú členom svetovej komunity a môžu nás zasiahnuť rovnako ako kohokoľvek iného. Pochopili sme, že na hrozbu terorizmu musíme odpovedať, lebo od nej neutečieme. Niektorí ľudia tvrdia, že naše nemastné - neslané reakcie v 90. rokoch povzbudili teroristov natoľko, že sa pustili do väčších a zničujúcejších útokov. Preto sme prijali aj Patriot Act, ktorý je niekedy vnímaný ako kontroverzný. Nemôžeme sa však tváriť, že je všetko ako pred 11. septembrom, keď to tak nie je.

Od útoku na WTC prešli tri roky. Keď hovoríme o boji s terorizmom, v akej sme fáze teraz?

- Urobili sme určitý pokrok, ale bude to trvať ešte veľmi dlho. Možno aj celú generáciu a budú sa do toho musieť zapojiť aj naše deti, aj keď dúfam, že bude na nejakej prijateľnejšej úrovni. Západný svet podceňoval sofistikovanosť a prefíkanosť teroristických útokov a brali sme to ako regionálny problém, v ktorom je zainteresovaný najmä Izrael. Všeobecne sa však dá povedať, že sme sa z toho poučili. Spoločná odpoveď medzinárodného spoločenstva, Európy a Ameriky, ktorá prišla po 11. septembri, znamenala, že teraz sme bezpečnejší ako 10. septembra 2001.

Vravíte, že sme bezpečnejší ako 10. septembra. Keby však nebolo vojny v Iraku, nebolo by ani útokov v Madride či Londýne. To je názor mnohých ľudí.

- Stalo by sa to bez ohľadu na vojnu v Iraku či Afganistane. Museli sme preniesť boj k nepriateľovi. Do jeho tréningových táborov, k tým, ktorí ho podporujú. Jedna z vecí, ktorú som sa za svoju 20-ročnú právnickú kariéru, počas, ktorej som sa venoval aj otázkam terorizmu, naučil, je skutočnosť, že je to medzinárodný problém.

Generálny tajomník OSN Kofi Annan raz vyhlásil, že vojna v Iraku bola v rozpore s medzinárodným právom.

- Vojna prichádza na rad, keď zlyhá diplomacia. Po rokoch sankcií OSN voči režimu Saddáma Husajna, v Iraku stále dochádzalo k hrubému porušovaniu ľudských práv. Sankcie boli neúčinné aj v prípade Afganistanu, kde trénovali teroristi. Spojené štáty a ich spojenci museli pristúpiť k vojenskej akcii. Európa má vo svojej histórii mnoho prípadov, ktoré jej hovoria, aby odmietala vojnu. Vojna je hrozná vec. Keď však všetky ostatné spôsoby zlyhajú, slobodní ľudia niekedy do nej musia ísť. Pri hrozbe terorizmu, aká tu teraz existuje, nemôžeme len tak sedieť a nič nerobiť. Konečným dôsledkom toho, by bol totiž svet, ktorý nikto nechce. Myslím si, že nikto v Európe alebo USA si neželá, aby sme sa museli všetci riadiť fundamentalistickým islamským právom. A to chcú naši nepriatelia dosiahnuť.

Boli ste niekedy na vojnovom poli?

- Nie, priamo v boji som nikdy nebol. Najbližšie vojenskej akcii som bol v roku 1999 na palube lietadlovej lode USS Kennedy, odkiaľ útočili americké lietadlá na Irak.

Prečo Spojené štáty stále odmietajú Medzinárodný trestný súd (ICC) v Haagu?

- Neobávame sa, že by naši spojenci v Európe nerozumeli, čo znamená vláda zákona. Namietame však proti nedemokratickým krajinám, ktoré by mohli hľadať cesty ako žalovať naši vojakov. Viedli by ich k tomu len čisto politické dôvody. Amerika má veľké obavy z toho, aby príslušníkov našej armády obviňovali predstavitelia takýchto štátov.

Pracovali ste vo Vojenskej generálnej prokuratúre (JAG), ktorú väčšina ľudí u nás pozná len z populárneho seriálu cez postavy ako je Harmon Rabb či Sarah MacKanzieová. Aké je to naozaj?

- Študenti práva sa ma niekedy pýtajú - Mám ísť do armády? A ja odpovedám - Áno. Armáda má veľmi bohatú históriu, v ktorej prejavila svoju oddanosť zákonom. Velitelia, generáli, admiráli, ktorí v nej pôsobia, sú toho súčasťou. Sú to vysokovzdelaní ľudia, s celosvetovým rozhľadom. Veľa cestujú, majú pochopenie pre rôzne kultúry. Ako príslušník JAG-u máte možnosť radiť práve im o otázkach práva, ľudských právach, kriminálnych záležitostiach či dokonca o cieľoch, na ktoré sa rozhodli zaútočiť. Každú bomba, ktorú americké lietadlo zhodí, musia odsúhlasiť dôstojníci, vrátane právneho poradcu. Môžete bombardovať to, ale toto už nie.