Jordánsky princ El Hassan bin Talal je v 42. generácii priamym potomkom proroka Mohameda. Je strýkom kráľa Abdulláha II. Patril k najbližším poradcom zosnulého kráľa Husajna. Porozprával som sa s ním počas konferencie nadácie Fórum 2000: Naše Globálne spolužitie: Výzvy a nádeje pre 21. storočie.

Musím sa priznať, že som trocha nervózny...
- Prečo? Nebuďte nervózny!
Pravda je, že som ešte nikdy v živote nehovoril s princom.
- Pokojne ma volajte Fred. (Smiech.)
Takže vaša kráľovská výsosť...
(Dlhý smiech.)
„Nechcem, aby mi Abú Musáb al-Zarkawí hovoril, ako mám myslieť.“ To ste povedali pred niekoľkými dňami. Zdá sa však, že mnoho ľudí v moslimskom svete jeho slovám načúva.
- Myslím, že sa v tom odráža klasický koncept - Nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ. Pocity antiamerikanizmu, ktorého sú si USA dobre vedomé, vytvorili z al-Zarkawího akéhosi kultového hrdinu. Niekedy sa na západe stretávam s liberálmi, ktorí tvrdia, že by sme mali viesť dialóg aj so skupinami, akú vedie on. Ale o čom by sme s ním hovorili? Ide predsa o rešpektovanie ľudských životov a vládu zákona. O tom sa nedá rozprávať s ľuďmi, ktorí to všetko popierajú. Myslím si, že v moslimských krajinách potrebuje podporu umiernenosť, tak ako ju chápete vy na západe. Cynickou realitou je, samozrejme, aj to, že sme región, kde je ropa.
Vnímate to ako problém?
- Znamená to, že sa tu stretávajú všetky vplyvy a záujmy exportérov ropy, rôznych vekých spoločností a stále visí vo vzduchu aj otázka alternatívnych zdrojov. Vyzerá to tak, že pre mnohých ľudí je čierne zlato dôležitejšie ako ľudská dôstojnosť.
Je možné, aby bol Blízky východ plný demokratických krajín podľa západných štandardov? Nechcem byť nezdvorilý, ale aj Jordánsko má momentálne k niečomu takému pomerne ďaleko.
- Súhlasím s vami. Avšak ešte predtým ako budeme hovoriť o rozširovaní demokracie, musíme sa zamerať na vládu práva. Či by to bola nejaká forma monarchie alebo štátu na čele s prezidentom, do vlády musia byť viac zapojení občania. Moja švagriná, ktorá zomrela pred dvoma rokmi, pochádzala s Bangladéša. Dvadsať rokov hľadala spolu s právnikmi cestu, ako pozdvihnúť ženy v tejto krajine. To musíme robiť so všetkými obyvateľmi. Bohužial, v tomto nám nie je príliš nápomocná prebiehajúca vojna proti terorizmu. Snažíme sa o viac demokracie, ale tento boj prináša aj jej potláčanie.
Ako teda ďalej s demokraciou v moslimských krajinách?
- Plán pre nasledujúcich desať rokov by sa mohol porovnať s Konferenciou pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (z nej vznikla Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, malá pozn.). Toto by bola Konferencia pre bezpečnosť a spoluprácu na Blízkom východe. Vývoj by mohol ísť smerom ako na Balkáne. Keď sa tam podarilo stabilizovať situáciu a štáty sa postupne rozvíjajú, prečo by sme to nemohli dokázať aj my?
Vo väčšine štátov západnej Európy či v Amerike je cirkev oddelená od štátu. V arabských štátoch je však súčasťou štátnej moci, čo s tým?
- Raz mi na jednej konferencii vraveli: „Viete, v kresťanskom svete nemáme teokraciu, ako je to u moslimov.“ A ja na to - „A čo Vatikán“! „Áno, ale to je len maličká teokracia!“ znela odpoveď. (Smiech.) Odluka štátu od cirkvi by mohla nastať úplne prirodzenou cestou, keď politici preberú hodnoty, ktoré presahujú každodenný politický život. Náboženské autority by nemali zasahovať do bežnej politiky. To potrebujeme v islamskom svete. Cirkevní lídri musia byť morálnymi autoritami a nepoužívať náboženský vplyv na politické učely.

Princ El Hassan bin Talal
- Jeho kráľovská výsosť princ El Hassan bin Talal sa narodil 20. marca 1947 v Ammáne. V 42. generácii je priamym potomkom proroka Mohameda.
- V rokoch 1965-1999 bol korunným princom Jordánskeho hášimovského kráľovstva. Po smrti kráľa Husajna, ktorého bol mladším bratom, však podľa želania zosnulého monarchu vládu prevzal jeho syn a nastúpil na trón ako Abdulláh II.