Ivan Vejvoda je výkonným riaditeľom Balkánskeho fondu pre demokraciu – Balkan Trust for Democracy (BTD). Pôsobil aj ako zahraničnopolitický poradca zavraždeného premiéra Zorana Djindjiča. Podelil sa so mnou s niekoľkými svojimi postrehmi o Kosove, čo je, odkedy som tam bol, tak trochu moja srdcová téma. Tento rozhovor vznikol ešte 23. februára 2005, v predvečer summitu Bush-Putin, ale v hektike tých dní mi niekam zapadol, myslím však, že je stále aktuálny. Kosovo totiž práve stojí pred mimoriadne zložitými rokovaniami o štatúte, ktoré sa môžu skončiť takmer akokoľvek.

Aký dôležitý je na srbskej politickej scéne problém Kosova?

- Môžem povedať, že je extrémne dôležité. Je to totiž posledný, skutočne nevyriešený problém Balkánu. Západný Balkán je pritom na ceste do Európskej únie. Preto nevyhnutné, aby sme našli riešenie, ktoré by korešpondovalo s týmito ambíciami. Kosovo je stále v centre domáceho diania v Srbsku. Od vývoja tam, sa odvíja na politickej scéne veľa vecí, keďže všetci hovoria o tom, ako by to tam malo vyzerať, ale momentálne nikto nevie aká bude realita. Kosovo je pod protektorátom OSN, ale tento stav nemôže trvať večne, hoci ešte určitý čas určite áno. Jasné je aj to, že hoci provincia je stále formálne súčasťou Srbska, vývoj sa nemôže vrátiť pred rok 1999 a intervenciu. Možným východiskom by bola europeizácia pomerov.

Tak povediac vo vzduchu nám tu lieta mnoho myšlienok, zatiaľ však nemáme nič konkrétne. Každý sa snaží nájsť nejaké riešenie. To vytvára proces, pomocou ktorého by sme sa k nejakému mohli dostať. To je ešte dôležitejšie ako prísť z niečím, položiť to na stôl a trvať na tom. Dialóg medzi Srbmi a Albáncami s plnou podporou a pomocou EÚ musí byť súčasťou tohto procesu. Na pleciach únie tu stojí veľká zodpovednosť, pretože Bálkan je jej budúcnosťou a ona je jeho. V rokovaniach treba dosiahnuť zabezpečenie voľného pohybu Srbov v Kosove, ale aj všetkých ostatných obyvateľov. Musíme tam podporovať decentralizáciu, aby viac právomocí prešlo na samosprávu. Každý, kto navštívil Kosovo videl, že kresťanské náboženské objekty musia stále strážiť jednotky NATO. To znamená, že niečo nie je v poriadku. Ak sa pohneme v týchto základných otázkach, myslím si sa priblížime k stavu, ktorý by mohol byť nakoniec prijateľný pre všetkých. Medzinárodné spoločenstvo sa snaží riešiť situáciu v Kosove rýchlo, pretože sú tu ďalšie veľké výzvy ako Irak, Irán, Blízky východ. Kosovo je skutočne relatívne ľahším orieškom, len sa mu musíme venovať.

Nebude to však len môj názor, keď poviem, že niekedy sa zdá, akoby sme sa spoliehali nato, že nejako sa to nakoniec vyrieši, ale príliš veľa preto nerobíme.

- Súhlasím. Po roku 1999 došlo k sebauspokojenie, z ktorého nás tvrdo prebudil až marec minulého roku. (Kosovom vtedy prebehla vlna nepokojov, namierená voči srbskému obyvateľstvu – poz. autora). Do Kosova musíme nasmerovať viacej pozornosti, energie aj zdrojov, aby sme vytvorili atmosféru normálnosti. Všade na svete chcú ľudia svoj obyčajný život, rovnako v Srbsku či Kosove. Musíme sa spýtať, ako môžeme zaistiť ich bezpečnosť. Ako dokázať to, aby sa cítili bezpečne vo svojich domovoch? Roky a roky sa diali hrozné veci na oboch stranách. Výzvou teda ostáva vytvorenie inštitucionálnej štruktúry, ktorá by tomu zabránil. a ktorá by bola garantovaná medzinárodným spoločenstvom. To je veľmi dôležité.

Nenávisť však stále ostáva v ľudských mysliach. Srbi mi hovorili, že ak by v Kosove neboli jednotky KFOR, museli by odísť. Albánci zase, že ak sa Srbi nevedia prispôsobiť situácii, ktorá teraz v Kosove je, nech si pokojne odídu. Ako von z toho začarovaného kruhu?

- Verím, že oproti problémom aké sú napríklad v izraelsko-palestínskom konflikte, máme jednu veľkú výhodu. Ňou je perspektíva Európskej únie. Magnetizmus integrácie je spoločný pre všetkých. Pre vstup do EÚ však teba niečo urobiť, treba splniť určité podmienky, a preto by sme sa mohli dopracovať k riešeniu akceptovateľnému pre všetkých. Do jeho tvorby musia byť zainteresovaní všetci.

Zdroj: http://www.kosovo.com; Mapa štátov bývalej Juhoslávie.