Martin Bútora, bývalý veľvyslanec Slovenskej republiky v Spojených štátoch, spomína na osobné skúsenosti s americkou ministerkou zahraničných vecí Condoleezzou Riceovou a zamýšľa sa nad tým, prečo práve ju vyhlásil magazín Forbes za najvplyvnejšiu ženu sveta.

Osobne ste sa stretli s americkou ministerkou zahraničných vecí Condoleezzou Riceovou. Aký dojem na Vás urobila ako človek?

Stretol som sa s ňou viackrát, v rôznych situáciách a prostrediach, oficiálnych, akademických i neformálnych. Mal som dojem, že je to na jednej strane veľmi cieľavedomá a pracovitá profesionálka, na druhej strane prirodzená a nenútená bytosť, ktorá má vzťah k umeniu (chcela sa stať koncertnou klaviristkou, dodnes veľmi dobre hrá), a ktorá vníma ľudský údel aj tých obyčajných či marginalizovaných jedincov. Pred prezidentskými voľbami v roku 2000, keď sa len pripravovala na rolu poradkyne pre národnú bezpečnosť, a pôsobila ešte na Stanfordskej univerzite v Kalifornii, prišla na moju prednášku v Hoover Institution, o demokracii a jej problémoch na Slovensku a v strednej Európe. Tieto témy jej boli blízke, zaoberala sa totiž bývalým Sovietskym zväzom, napísala dizertáciu o vzťahu medzi československou armádou a ZSSR, jej profesor v Denveri bol bývalý československý diplomat Josef Korbel (otec Madeleine Albrightovej, ktorú tiež učil...)

Len pre ilustráciu: jedna z jej otázok počas dvojhodinového pracovného obeda v užšom kruhu sa týkala našich Rómov. Ako dieťa černošskej rodiny sama mala neľahký život, zažívala diskrimináciu a musela na sebe tvrdo pracovať, aby sa presadila.

Keď sa stala prezidentovou poradkyňou pre národnú bezpečnosť, bola ústretová voči ambíciám veľvyslancov V-10, čo bolo neformálne združenie ašpirantov na členstvo v NATO pomenované podľa prvého stretnutia predstaviteľov týchto krajín vo Vilniuse. V druhej Bushovej administratíve, kde prešla do kresla ministerky zahraničných vecí, prizvala k spolupráci pragmatikov a znalcov európskych pomerov. Hneď od začiatku sa usilovala zlepšiť naštrbené vzťahy s niektorými európskymi partnermi. Hoci to nemala ľahké, jej úvodná cesta do Francúzska vcelku úspešne „prelomila ľady“.

Vo februári prišla so svojím prezidentom aj na Slovensko, stretli sme sa pred jeho prejavom na námestí v budove SND. Bola taká istá ako som ju poznal: usmievavá, osobná, a pritom zapálená pre čosi nadindividuálne, v tomto prípade pre vec slobody. Zhodou okolností na tomto stretnutí asi dvadsiatky rôznych ľudí vzdorujúcich v rôznych obdobiach svojho života nedemokratickým režimom, (od Srbska, Ukrajiny, Gruzínska a Bieloruska až po nás z višegrádskych krajín), hovorili aj iné ženy, napríklad Irina Krasovskaja, ktorej v Bielorusku uniesli a zabili muža alebo líderka srbského občianskeho sektora Sonja Licht.

Magazín Forbes ju už druhý raz za sebou vyhlásil za najvplyvnejšiu ženu planéty. Súhlasili by ste s takýmto hodnotením?

Hoci to vyzerá ako letná oddychová téma, nešlo o nejakú povrchnú anketu. Časopis Forbes si stanovil určitú metodológiu, potom si urobil dosť seriózny výskum, na základe ktorého mu vyšli takéto výsledky. Ak v stovke vplyvných žien obsadila prvú priečku Riceová, možno preto, lebo je ministerkou zahraničných vecí momentálne najsilnejšej svetovej veľmoci.

Keďže ide o americký časopis, ktorý sa špecializuje na ekonomiku, medzi vybranými favoritkami sú nadmerne zastúpené obyvateľky Spojených štátov a odborníčky z oblasti ekonómie. Keby takýto výskum urobil niektorý popredný európsky alebo povedzme japonský časopis, zostava by bola zrejme iná. Pre spravodlivosť však treba dodať, že do rebríčka vysoko hodnotených osobností sa dostali aj mnohé známe tváre z iných krajín. Z političiek okrem ukrajinskej premiérky Júlie Tymošenkovej, filipínskej prezidentky Glorie Arroyovej a čínskej vicepremiérky Wu I aj predstaviteľka barmskej opozície a nositeľka Nobelovej ceny za mier Aung Schan Su Ťij, novozélandská premiérka Helen Clark, premiérka Srí Lanky Chandrika Kumaratunga, premiérka Bangladéša Begum Khaleda Zia, írska prezidentka Mary McAleese, prezidentka Fínskej republiky Tarja Halonen, lotyšská prezidentka Vaira Vike-Freiberga, prezidentka Mozambiku Luisa Diogo, európska komisárka pre hospodársku súťaž Holanďanka Neelie Kroes-Smit, námestníčka generálneho tajomníka OSN Louise Fréchetteová, francúzska ministerka obrany Michelle Alliot-Marie alebo jej kolegyňa vo vláde, ministerka zahraničného obchodu Christine Lagardeová.

V jednom z komentárov k zoznamu časopisu Forbes som si prečítal, že sa v stovke vybraných nenachádzajú nijaké osobnosti z krajín višegrádskej štvorky. V tomto prípade však nejde ani tak o predpojatosť, ale skôr o skutočnosť, že v týchto krajinách sa, bohužiaľ, ženy iba zriedka dostávajú do špičkových verejných pozícií – a nie je to iba ich vina.

Týmto zoznamom - ku ktorému by samozrejme bolo treba priradiť vplyvné ženy z ďalších prostredí, najmä z biznisu, ale trebárs aj autorku Harryho Pottera Joanne Rowlingovú, reportérku CNN Christiane Amanpourovú a ďalšie osobnosti z médií či Suzane Berresfordovú, prezidentku Fordovej nadácie, ktorá pôsobila aj na Slovensku - som chcel len ilustrovať nepriamy účinok súťaže. Je ním vlastne podpora úspešných žien, podpora ženského líderstva ako potrebného elementu v prostredí riadenom prevažne ešte stále mužmi. Neraz je pôžitok prečítať si krátke profily vybraných osobností, ktoré časopis Forbes pripravil.

Takýmto pozoruhodným príkladom je okrem iných sudkyňa Sandra O'Connorová, všeobecne rešpektovaná odborníčka, dôstojná vyše 70-ročná dáma, ktorá práve odišla z Najvyššieho súdu USA, kde slúžila takmer 24 rokov. Pred dvoma rokmi sa rozhodla podať o svojej dráhe písomné svedectvo, a najmä jej kniha pamätí z roku 2003 o detstve a dospievaní na americkom juhozápade ukazuje, ako ťažko sa do vrcholných pozícií dostávali (a dostávajú) americké ženy. (Dodajme, že aj táto dáma bola aktívna aj na Slovensku a v strednej Európe, v oblasti výchovy a vzdelávania k ústavnosti a v iných projektoch.)

A napokon, Forbes prináša aj mená ďalších osobností, ktoré sa už do tejto stovky „nezmestili”. Nájdeme medzi nimi napríklad aj nám známe tváre, ako Riceovej predchodkyňu, bývalú ministerku zahraničných vecí Madeleine Albrightovú či nemeckú političku Angelu Merkelovú. V osobitnej rubrike nájdeme tiež ženské osobnosti z krajín Blízkeho východu, o ktorých budeme iste ešte počuť.

Tak už sa len môžeme tešiť, že sa do niečoho podobného pustí aj niektorý seriózny stredoeurópsky časopis.

Ste sociológ. Čo vlastne podľa Vás znamená mať v spoločnosti vplyv?

Na také témy sociológovia píšu knižky alebo aspoň dlhé štúdie. Veľmi stručne: existujú rôzne roviny vplyvu, od uplatňovania politickej moci cez pôsobenie v ekonomike či v médiách až trebárs po pôsobenie v oblasti výchovy a vzdelávania. V demokraciách veľkú úlohu hrajú ľudia a inštitúcie, ktorým sa hovorí mienkotvorné. Nemusia mať priamu politickú moc, ale ak majú rešpekt a zaujímavé idey, môžu mať značný vplyv.

M. Bútora je sociológ z Inštitútu pre verejné otázky (IVO), v r. 1999-2003 bol slovenským veľvyslancom v USA, naposledy vydal „Odklínanie“ (Kalligram, 2004).