Bude takto vyzerať konverzácie elít vo Washingtone, Pekingu či Moskve, keď budú chcieť niečo v budúcnosti oznámiť Európe?

Najprv by sa asi patrilo vystrúhať takmer poklonu európskym lídrom. Veď nasledovali toľko vychvaľovaný príklad amerického ľudu. Ashtonová síce nie je charizmatický Afroameričan, ale jej koketovanie s radikálnejšou ľavicovou scénou z mladosti a nie príliš veľké skúsenosti so zahraničnou politikou a riadením niečoho sú približne na úrovni Baracka Obamu z času, keď si ho obyvatelia USA zvolili do Bieleho domu. Ak súčasný americký prezident presvedčil toľkých, že on je najlepšia voľba pre úrad, ktorý zastáva, Ashtonová to tiež môže tvrdiť bez začervenania. A keď sme pri tej charizme, priatelia britskej barónky tvrdia, že protivníkov „nedrví“ ale dokáže ich presviedčať a je šarmantná. V to je vraj tajomstvo jej úspechu.

Dá sa povedať, že presne tieto vlastnosti pripisujú pozorovatelia aj Obamovi. Samozrejme, americký prezident má tú výhodu, že môže niekoho aj rozdrviť, aj keď tento na to zatiaľ nevyzerá. Napriek tomu po stole si Obama buchnúť môže, kým Ashtonová veľmi nie. Veď po akom stole? Jej úlohou bude skôr jemne vyvažovať záujmy a chodiť okolo veľkých hráčov po špičkách, ako ničiť nejaké kusy nábytku. Lebo, keď vo Washingtonu, Pekingu či Moskve konečne nájdu jej číslo, telefonát môže vyzerať aj takto:

No, Londýnu sa to páči, Parížu nie a Berlín ešte nevie. Čo vy na to? Povedala by som, že im teraz všetkým zavolám. Len to bude asi chvíľočku trvať, lebo by som rada brnkla aj do Ríma a Madridu. Viete, a aj tá Varšava sa tiež chce ku všetkému vždy vyjadriť. Ale neskladajte.

Už je asi jasné, prečo sa Európska komisia tak veľmi snaží, aby telekomunikačné spoločnosti znížili poplatky za hovory. Aj Ashtonovej účty bude musieť niekto platiť.

Napísané pre Euro-Atlantic Quarterly 4/2009