Krátko po zvolení prvého Afroameričana v histórii za 44. prezidenta USA rozdávala ľavicová organizácia Yes Men v amerických mestách kópie denníka New York Times s podtitulom Správy, ktoré chceme vydať. Opisovali svet, v ktorom štáty OSN súhlasili so zrušením výroby zbraní, všetci si padli do náručia a, samozrejme, exprezidenta Georgea Busha obvinili z vojnových zločinov. Falošný výtlačok novín mal dátum 4. júl 2009, čo bude v Spojených štátoch najbližší Deň nezávislosti.

Nikto netvrdí, že sa splní niektorý z katastrofických scenárov opísaných vyššie. Obavy však majú k realite bližšie, ako zasnený idealizmus, ktorý by sa možno uspokojil aj len s tým, ak by Bush skončil za mrežami. Obavy sú bezpochyby namieste aj preto, že do Oválnej pracovne mieri Barack Obama. Nie preto, že by mu to niekto neprial, ale veď jeho vlastný viceprezident Joe Biden povedal, že jeho šéfa svet do šiestich mesiacov otestuje vo vyrobených krízach. Slová, ktoré mnoho odborníkov len lakonicky zhodnotilo s tým, že by sa skôr divili, ak by Biden nemal pravdu.

Obama si svoje miesto na slnku vyslúžil aj ako holubica, ktorá v medzinárodných vzťahoch hovorí najmä o spolupráci a krásnych zajtrajškoch. Keď bol v prezidentskej kampani zrazu v niektorých zahraničnopolitických otázkach tvrdší ako John McCain, neznelo to práve najúprimnejšie a najpresvedčivejšie. Možno však iba pochopil, že holubica vo svete plnom jastrabov veľmi dlho neprežije. A je dobre aj pre západný svet, že Obama tomu, zdá sa, už rozumie. Existencia Ameriky, ktorá dokáže odpovedať na krízový telefonát o tretej ráno, je aj v záujme spojencov na druhej strane Atlantiku. Aj oni by sa však mali postarať o to, aby boli schopní zdvihnúť slúchadlo a prevziať zodpovednosť.

Napísané pre Euro-Atlantic Quarterly 4/2008