Zjednotenie prišlo až s 11. septembrom 2001. Bushova popularita dosiahla 90 percent. Útoku na Afganistan a pádu Talibanu, ktorý ochraňoval Usamu bin Ládina, ešte skoro všetci tlieskali. Teda skoro všetci. Proti vojne v Iraku už vyšli mnohí do ulíc. Zbrane hromadného ničenia sa v ňom nenašli a konšpiračné teórie o tom, že útoky na Svetové obchodné centrum či Pentagon vymysleli v Bielom dome, prekvitali. Slovo neokonzervatívec sa v niektorých kruhoch stalo nadávkou. A ku koncu vlády vraj ešte Bush zapríčinil svetovú finančnú krízu. Najväčší terorista na svete, vojnový zločinec.

Mám to na háku. Aj tak sa dá preložiť veta, ktorú povedal Bush, keď sa ho v CNN slávny Larry King spýtal, čo hovorí na to, že sa jeho popularita blížila k stovke a teraz je medzi 20 až 30 percentami. V tejto jednoduchej a pre niekoho možno arogantnej odpovedi, je skryté jadro Bushovej politiky. Robil veci najmä podľa vlastného uváženia, podľa toho, čo pokladal za správne. A dobré pre Ameriku. Preto sa často nepáčil spojencom. Vždy boli pre neho na prvom mieste USA. Nikdy by záujmy Spojených štátov nevymenil za záujmy Francúzska, Nemecka či niekoho iného.

Histórii bude trvať trocha dlhšie, aby Busha zhodnotila, ale veď preto je to história. Bude to možné až v čase, keď sa utíšia emócie a z reálnych diskusií sa pomaly vytratia absurdné tvrdenia, že Bush bol väčšie zlo ako iracký diktátor Saddám Husajn. Keď však aj potom budú názory na neho také, že sa ako 43. americký prezident nevyznamenal, pravdepodobne si len povie: Mám to na háku.