Putinova
doktrína. Možno by sa to dalo nazvať aj tak. Alebo len návrat k starým
osvedčeným poriadkom. Veď rozpad Sovietskeho zväzu bol podľa súčasného ruského
premiéra najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia. Putin však pre Rusko
našiel svoj stroj času, ktorý ho aspoň do istej miery vracia do sovietskej, ale
aj cárskej minulosti. Je ním energetická politika, ktorá neraz poriadne zaváňa
vydieraním a v prípade Gruzínska sa už ukázalo, že znova aj tanky.
O Južnom Osetsku sa neraz tvrdí, že by
tam nevznikol problém, ak by sa Západ správal ináč ku Kosovu. To je však len
časť pravdy. V Južnom Osetsku by vznikol problém, lebo to tak Moskva
chcela. Pre Kremeľ bolo Kosovo takzvanou win-win situation. Rusko bolo proti
nezávislosti s tým, že dopredu varovalo, že to otvorí zmrazené konflikty
na území bývalého Sovietskeho zväzu. Lenže tak isto mohlo nezávislosť Kosova aj
podporovať a žiadať viac práv pre Južné Osetsko, Abcházsko či
Podnestersko. O rozmrazení zmrazených konfliktov totiž rozhoduje ono.
Obnovenie zóny sovietskeho, pardon ruského
vplyvu, môže pokojne pokračovať. Čo sa Rusku môže stať? Azda niečo na pôde
medzinárodných inštitúcií? Ale kdeže! V OSN si Kremeľ všetko postráži
právom veta. Vylúči niekto Moskvu
z klubu najrozvinutejších krajín sveta? No a čo!? Ruskú ropu
a plyn Európa stále potrebuje bez ohľadu na to, či sa nejaká organizácia
volá G7, G7+1 alebo G8. Moskva sama ukončila spoluprácu s NATO, čo časť
ruskej armády len privítala.
A EÚ?
V časti únie zase vládne takzvaná doktrína slovenského premiéra Roberta
Fica, ktorý svojho času povedal, že nevšimol, že by sa 17. novembra 1989 niečo
zmenilo. Rusko je pre nejedného európskeho politika z rôznych príčin stále
takmer nedotknuteľné, tak ako to bolo pred pádom železnej opony. A rovnako
je nedotknuteľné pre mnohých ľudí. Pod americké tanky mieriace na Irak, či
teraz vraj aj na Irán by sa európski demonštranti hádzali. Ruský generál
hroziaci Poľsku jadrovým úderom ich však necháva chladným. To sa Moskve páči.
Napísané pre Euro-Atlantic Quarterly 3/2008