Zanikli však pre najmä preto, že boli od začiatku neurčité a prázdne a ani tak sa nenašiel nikto, kto by trocha tlačil na ich plnenie. Ani počas olympiády. Medzinárodný olympijský výbor vyhlásil, že ľudské práva sú záležitosťou politikov a pre istotu ešte pripomenul športovcom, aby sa sústredili na góly, body, sekundy, a nie na myšlienky. Politici sa však zmohli len na niekoľko gest. Nezachránili to ani demonštranti. Nepovolené protesty zlikvidovali bezpečnostné sily a získať súhlas na demonštráciu od čínskych úradov bolo nemožné. Kto to nevzdal pri podrobných výsluchoch, prečo je s niečím nespokojný v krajine plnej harmónie, potrebnej pečiatky sa aj tak nedočkal. Podľa doterajších informácií bolo žiadostí o povolenie protestov 77 a 77 bolo aj zamietnutých.

Čína je po olympiáde sebavedomejšia a pravdepodobne bude ešte menej ochotná načúvať. Veď je úspešná. Peking sa hreje v lúčoch výnimočnosti, ktoré spaľujú akýkoľvek náznak kritiky. Čínski komunisti umne využili národné vzopätie, ktoré športové podujatia prinášajú, a predkladajú obyvateľom príbehy o tom, že tí zlí (Západ, Amnesty International, tibetskí mnísi atď. atď..) krajine len závidia to, čo dosiahla.

Možno je to aj pravda. Nájdu sa politici, vlády a štáty, ktoré Číne závidia. A uvažujú nad tým, či úspech Pekingu nie je náhodou založený najmä na tom, že ľuďom demokraciu dávkuje. Vôbec nie je vylúčené, že čínsku komunisticko-nacionalisticko-kapitalistickú cestu budú chcieť viaceré krajiny už veľmi skoro kopírovať. Lebo Pekingu sa darí svetu nahovoriť, že sloboda znamená menej ako 51 zlatých olympijských medailí.

Vyšlo v denníku Pravda 26. 08. 2008