Žiadny.

Obe tieto funkcie spoľahlivo obhospodaruje diktátor Aleksandr Lukašenko.

Len ťažko si predstaviť očividnejšie zasahovanie do práce národného olympijského výboru zo strany štátnej moci, ktoré olympijská charta zakazuje. Napriek tomu bieloruskí športovci do Pekingu cestujú. (Niežeby im niekto účasť neprial.)

Horšie dopadli irackí olympionici. Vláda v Bagdade rozpustila národný zväz a vytvorila nový aj preto, lebo viacero jeho členov je dlhodobo nezvestných. Medzinárodný olympijský výbor vylúčil Irak z hier pre neprípustné štátne ovplyvňovanie olympijského hnutia.

K zasahovaniu určite došlo, ale uvedomuje si vôbec MOV, aké škandalózne rozhodnutie prijal? Vylúčil športovcov z krajiny, ktorá sa konečne zviecha z dôsledkov krvavého násilia. Pripravovať sa v Iraku na olympiádu znamenalo riskovať život či v niektorých prípadoch oň aj prísť.

To chcú športoví mocipáni tvrdiť, že štát do veľkej miery neriadi prácu výborov v Bielorusku, na Kube, v Severnej Kórei, Saudskej Arábii či hostiteľskej Číne, kde vládnu komunisti? Neovplyvňovali v obrovskej miere športové zväzy vládcovia sovietskeho bloku počas desaťročí? Aj tak mohli zástupcovia týchto krajín na olympiádach štartovať. Keď irackému olympijskému výboru šéfoval Saddámov syn Udaj, Irak na olympijských hrách nechýbal!

Medzinárodný olympijský výbor sa môže (znovu raz) hanbiť. Je vrcholne trápny.

Vyšlo v denníku Pravda 26. 07. 2008