Možno je to len náhoda, ale keď sa Karadžič objavil po 13 rokoch na verejnosti, veľmi výzorom pripomínal bývalého irackého diktátora Saddáma Husajna. Zdá sa, že útek pred spravodlivosťou zločincov poznačuje podobným spôsobom. Bez ohľadu na to, či sa skrývajú v diere pod zemou, alebo nie.

Je preto smutné, že pre časť Srbov bol Karadžič toľko rokov hrdinom. A je ešte smutnejšie, že pre niektorých ľudí stále zostáva symbolom odporu proti tým všetkým, ktorí vraj Srbom neustále hádžu polená pod nohy. Otázka potom však znie: Koľko z tých, čo vraj chceli Srbom zle, bolo medzi tisícami obetí masakru v Srebrenici? Všetci? To by predsa bolo šialené!

Karadžič unikal príliš dlho. Je nepredstaviteľné, aby nad jeho krytím, keď pôsobil ako doktor v Belehrade, nebdeli vysokopostavení ľudia v srbskej tajnej službe či na politickej scéne. Uvedomujú si vôbec, ako poškodzovali vlastnú krajinu? Lepšia spolupráca s Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu mohla Srbsku pomôcť pri rokovaniach o priblížení sa k EÚ. Pravdepodobne by tiež posilnila pozíciu Belehradu vo veci Kosova, hoci by ho pre Srbsko s najväčšou pravdepodobnosťou nezachránila.

Všetci tí, čo pomáhali Karadžičovi, pomáhali človeku, ktorý ťahal krajinu do krvavej histórie a brzdil jej cestu do budúcnosti. Srbsko má pritom šancu teraz sa na ňu vydať. Nedá sa povedať, že bude len jednoznačne svetlá a úžasná. Chvíľami bude aj plná hrboľov a treba dúfať, že sa v nej objaví aj diera, z ktorej Srbi vytiahnu Karadžičovho kumpána Ratka Mladiča. Už to však aspoň nemusí byť cesta lemovaná ruinami Juhoslávie. Ak bude Belehrad kráčať po nej, pre Karadžiča, ktorý vlial do mnohých srbských duší nenávisť, to možno bude ešte horší trest, ako len hnitie za mrežami.

Vyšlo v denníku Pravda 23. 07. 2008