Viac ako tri týždne po vyčíňaní cyklónu Nargis sa Than Šwe, vládnuci barmský generál, rozhodol, že povolí zahraničným humanitárnym pracovníkom prístup do krajiny a umožní im aj pohybovať sa na najviac postihnutých miestach. Je otázne, ako budú úrady tento pokyn vykonávať, ale určite je to aspoň svetielko nádeje.

Prišlo však neskutočne neskoro. Prišlo až po tom, čo do Barmy zavítal generálny tajomník OSN Pan Ki–mun, ktorý sa však mal do ťažko skúšanej krajiny vydať skôr. Od začiatku totiž bolo jasné, že režim len tak nepovolí. Šéf OSN nemá najprv posielať svojho vyslanca, hoci tak možno velil diplomatický protokol. Ale veď išlo o otázku života a smrti možno pre desaťtisíce ľudí, tak aký diplomatický protokol? Vyzerá to totiž tak, že barmskí generáli po Pan Ki–munovi doslova túžili. Jeho osoba im na chvíľu dodala štipku legitimity, ktorú už pre utrpenie spôsobené vlastnému ľudu dávno stratili.

Samozrejme, je neuveriteľné, že pred niekým takým odporným, ako je generál Than Šwe, sa musí pokorne skláňať generálny tajomník OSN. Ale taký je tento svet. Generálne oneskorený, keď ide o diktátorov.

Keďže sa im takmer nikdy nedokáže včas postaviť, potom sa pred nimi často iba plazí.

Vyšlo v denníku Pravda 24. 05. 2008