Rusko sa pod Putinovým vedením vyšvihlo naspäť medzi skutočné veľmoci. Už ňou nie je iba preto, že má obrovský arzenál jadrových zbraní. Cena za to je Putinov kurz, niečo ako riadená demokracia, v ktorej nemajú jeho odporcovia zakázané hovoriť, čo si myslia. Šance na to, aby si ich niekto vypočul, však bezpečne prevalcuje štátna propaganda.

Hoci Rusko zásah Američanov v Iraku kritizovalo, Putinovi vojna prišla vhod, lebo s ňou súvisia vysoké ceny ropy. Ruský prezident z krajiny vytvoril do veľkej miery ropný štát, postavený práve na tom, že sa cena čierneho zlata prehupla cez sto dolárov za barel.
Energetická politika sa stala v rukách Putina skvelým nástrojom, ako demonštrovať silu Kremľa.

Určite veľmi zjednodušene povedané, ale také je dnešné Rusko. Nie je to žiadne démonizovanie, ako tvrdí Putin, je to fakt. A také bude s veľkou pravdepodobnosťou aj Rusko zajtrajška Putinovho nástupcu Dmitrija Medvedeva. Západ sa teda bude musieť naučiť žiť s tým, že Moskva je silná. Keď sa jej to bude hodiť, bude sa snažiť rozdeľovať Európu a Ameriku, ale aj Európu samotnú. Okrem toho to nie je ani také ťažké, lebo najmä pri niektorých európskych politikoch ani nemusí vyvinúť veľa námahy (jeden z nich podľa všetkého sedí aj na slovenskom Úrade vlády).

Rusi v tejto chvíli nie sú ani priatelia, ani nepriatelia Západu a NATO. Dajú sa s nimi vypiť tri vodky v príjemnej atmosfére, ale nie je isté, či medzi pohárikmi nie je aj samohonka, z ktorej sa ľahko oslepne. A privierať oči pred problémami Ruska a problémami, ktoré môže spôsobiť, by bolo veľmi nebezpečné. Kremeľ pritom Západ tiež potrebuje, preto sa dá byť naň tvrdý vtedy, keď si to zaslúži.

Buďme úprimní, na Rusko to platí.