Iránsky minister zahraničných vecí Manúnčehr Mottakí sa darmo namáhal, keď odkázal Spojeným štátom, že rokovania medzi Teheránom a Washingtonom môžu byť úspešné, len keď USA priznajú, že v Iraku zlyhali.

Možno však zo strany šéfa diplomacie islamského štátu išlo iba o obyčajnú škodoradosť a najmä o slovné poníženie protivníka. Lebo Amerika už jednoznačným spôsobom priznala, že v Iraku zlyhala. V opačnom prípade by si s Iránom za jeden stôl po 27 rokoch veru nesadla.

Rozprávať sa s Iránom o Iraku má síce zmysel, ale Teherán by musel aspoň trochu dokázať, že mu na skutočnej stabilite u svojho suseda naozaj záleží.

O tom sa však dá celkom úspešne pochybovať. Iracká vojna Iránu, samozrejme, spôsobila aj problémy, najmä v podobe utečencov, ale režim je v kútiku duše určite aspoň trocha vďačný americkému prezidentovi Georgeovi Bushovi. Koniec diktatúry Saddáma Husajna predsa znamenal, že Irán prišiel o veľkého regionálneho rivala.

Teherán len ťažko odoláva, aby sa nesprával podľa hesla - čím horšie v Iraku, tým lepšie v Iráne. A môže v tom pokojne pokračovať. Dokonca už môže sľubovať arabskému svetu jadrové technológie, hoci práve pre iránsky atómový program niektoré krajiny zvažujú aj ten svoj. Irán si v tejto chvíli môže robiť čo len chce a nie je ani jasné, či to niekoho skutočne trápi. Veď to bude len ďalšie americké zlyhanie.