Bolo to len jeden deň po krvavých atentátoch v Londýne, ako novinár som už písal o nejednom útoku, a tak mi preblesklo hlavou – azda by sme sa na úrady mali obrátiť i my. Čo by mi na to povedali ľudia v autobuse? Niekto by asi zavolal, no s najväčšou pravdepodobnosťou blázinec.

Na Slovensku teda osamelé tašky v dopravných prostriedkoch hrôzu zatiaľ nebudia. Chvalabohu. No ako turisti môžeme vidieť, že vo svete z ulíc veľkomiest miznú smetné koše, bezpečnostné opatrenia sa zostrujú a moje hodinky na letiskách aj tak skoro nikdy nepípajú. Pribúda ľudí, ktorí majú pre teroristov jediné slová – „zabite ich všetkých“. Ale rovnako je viac takých, ktorí hovoria, že za to všetko aj tak môžu Spojené štáty, my ostatní by sme sa do ničoho nemali miešať, a najlepšie bude, keď s Američanmi už neprehodíme ani slovo. V západnej Európe sú čoraz početnejšie moslimské komunity, ktoré sú absolútne odrezané od väčšinovej spoločnosti. Hoci sa v nich regrutujú aj obdivovatelia Usámu bin Ládina, v drvivej väčšine ich spôsob života nemá nič spoločné s nejakou al-Káidou.

Svojou uzavretosťou sú však tŕňom v oku. Priepasť, ktorá sa tu vytvára, z roka na rok rastie. Už len snaha o minimálne nájdenie spoločnej reči je veľa ráz ako putovanie Alenky po ríši divov. Na moslimskej strane mnohokrát vládne tvrdohlavá zaťatosť pri pridržiavaní sa tradícií. Tie sú totiž často jediným, čo si ľudia, prichádzajúci do Európy zďaleka, so sebou priniesli. Ak si tento fakt neuvedomíme a reagujeme naň iba povýšeneckým nepochopením, oheň je hneď na streche. Problémom je tu samozrejme to, že nejde o hľadanie kompromisu. Môže to znieť tvrdo, no oni sa musia v prvom rade prispôsobiť nám. My musíme nájsť vhodný spôsob, ako o tom presvedčiť čo najviac z nich.